Pochod myšlienok, večerný

Som sa raz strašne čudovala ako funguje svet. Nič a nikoho som vtedy nechápala, mala som asi 7 rokov a cítila som sa ako najsprostejšie dieťa na svete lebo všetky decká okolo mňa boli v pohode a boli v pochode a nijak sa nad vecami nepozastavovali, proste išli a išli stále ďalej. A ja som stála na mieste, revala som prúdmi sĺz aj prúdom slov, udychčaná som sa pýtala sveta, že ako funguje, na akom princípe, že čo mám robiť aby som prežila, že tejto hre fakt nerozumiem, nech mi dá návod a pravidlá. Myslela som, že zas som bola niekde schovaná keď sa rozdávali rozumy a manuály a ja som zas jediná, ktorá nevie čo a jako, zas som jediná stratená a už na mňa každý kašle a nikto mi nepomôže. Nikto nemal čas ani chuť pomáhať nechápavému decku, ktoré sa nedokázalo rýchlo zaradiť do davu a tak radšej stálo a striedavo revalo ako stádo divej zvere a fňučkalo ako malé šťeňa, ktoré nechali prvýkrát doma osamote. Vždy som sa vlastne cítila osamote a zároveň som robila scény ako keby nás bolo veľa. Ale v skutočnosti som to bola vždy len ja, iba ja, sama a hrozne opustená a plná všetkej lásky sveta, ktorú som chcela rozdať a nevedela som komu, zdalo sa mi totiž, že ju nikto nechce a tak som zmätená a nešťastná vrieskala na celý byt alebo na celú ulicu, triasla som sa, rozbíjala som rad radom všetky veci, ktoré mi prišli pod ruku alebo ktoré mali výnimočnú citovú hodnotu, plakala som do aleluja až ľudia nechápali ako sa do tak malého človiečka zmestí toľko sĺz. Mnohí nechápali ani to ako sa do mňa zmestí toľko lásky, toľko smútku, toľko neporozumenia, neviem ani ja ako to vo mne všetko bolo popchaté ale proste to tam fakt bolo a fakt som od tých siedmych rokov až doteraz vôbec nepochopila svet a naozaj ma to stále rovnako mrzí, len teraz už je to o niečo jednoduchšie lebo sa viem opiť.

Som sa raz veľmi sťala a sedela som vonku na múriku na Medenej a chcela som sa celá zamurovať. Ohradiť sa kol do kola dvojmetrovým múrom, nechať si asi tak jeden meter štvorcový na výbeh, hej to by mi úplne stačilo. Tam by som bola spoko, nikdy by som nikoho k sebe nepustila, ani keby mi niesol modré kokotiny z neba, nechcela som vtedy ničničnič vôbec nič som nechcela, iba ten múr a pokoj od všetkého. Podľa mňa som ani nebola tak náročná, veď len jednu jedinú vec som chcela a aj tak som ju nedostala. Ale to je tak vždycky. Máš to, čo si zariadiš. A ja som vtedy bola moc lemra na to aby som si zaobstarala tehly a postavila múr. Myslím, že teraz by som to už zvládla ale teraz už samozrejme nechcem múr. Už som inde, nepijem vodky ale rumy, chcem menšie prsia a chudšie nohy, dlhšie vlasy, bozky iba na čelo, nové tetovanie, čiary na bruchu a malinovku. Chcem ísť do záhrady a ešte aspoň raz poriadne pooberať maliny, nechať sa dopichať a doškriabať od tŕňov, zaboriť sa celá do kríkov, bosá, postúpať na hlinu, trávu, bodliaky, liezol by po mne hmyz, ja by som ho nechala, nezhodila by som ani jedného chrobáčika, bože veď kde ja beriem právo niečo zo seba zhodiť a čím si to zaslúžili aby som im tak bezcitne ublížila, chcem to zažiť ešte posledný raz, cítiť tú vôňu života, chutnať prírodu, dýchať malinový vzduch a rozprávať sa so susedovou mačkou, ktorá zase preliezla plot a kúše mi nohy a plzne, všade lietajú ryšavé chumáče chlpov a pradie a ja vrním slasťou spolu s ňou. Toto chcem ale vieš ako...posledné maliny už dávno dozreli.

A som raz ako malá zbierala s babkou z otcovej strany jahody a užuž som sa išla každou chvíľou rozplakať. Slnko šialene pražilo, vyprážalo nás z každej strany aspoň sto hodín, kriste ale veď mňa stačí 5 minút na panvici alebo 8 minút v mikrovlnnej rúre, bolo 37 stupňov celzia, pot mi stekal do očí, bolela ma hlavinka, chytala som úpal, bolel ma chrbát aj nohy z toho nekonečného čupenia medzi tými malými červenými zmrdmi a babka ma trápila múdrymi rečami. Zbierali sme skoro celý deň a večer mi babina vysvetlila, že na prežitie je potrebná tvrdá a bolestivá práca, pretože iba keď robíš svoje maximum tak ti svet môže to maximum oplatiť a potom sa môžeš mať krásne a šťastne. Dala mi tanier plný jahôd. Bolo toto vysvetlenie ako to funguje? Bolo to fakt ono? Toto dostali všetky tie malé decká? Nie som si celkom istá ale každopádne som bola rada, že som dostala aspoň dačo. Odvtedy mi nevadí bolesť a odvtedy viem robiť všetko aj cez slzy, viem zatnúť zuby a spraviť čokoľvek čo treba alebo čo si zaumienim, odvtedy mi je nepríjemné žiadať ľudí o pomoc, chcem si všetko spraviť sama lebo iba tak dostanem odmenu, iba tak budú koláče. A ja rada koláče...

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu