Exnem tri silné kávy. Srdce mi vyskakuje z hrude, neviem či z tých káv alebo zo stresu. Netuším, čo mám robiť. Utiecť. Ostať. Pretvarovať sa. Povedať pravdu. Ísť do školy. Skončiť to. Začať. Sublimovať. Učiť sa nemčinu. Toľko možností, jedna viac na piču než druhá. Zabalím sa teda do deky a zaspím na gauči. Ešte pred tým sa chvíľku pokúšam zapnúť televízor ale po nervovom zrútení, že nie som schopná ani zapnúť tv, zisťujem, že v ovládači nie sú baterky.

Snívajú sa mi hlúposti.

Zobudím sa na jej kroky. Obe sa zľakneme, nečakala som ju, nečakala ma, tak trochu nečakanie na G(k)od(k)ota.Viem, že už nezaspím, tak si s ňou dám ďalšiu kávinku. Sedíme mlčky pri jedálenskom stole, i keď pravda, nikto neje, čiže v tom momente by sme to mali prezývať inakšie. Kávový stôl.

Potom sa na poschodí vykláňam z balkóna, nadýchavam sa z výhľadu a samo mi vkĺzne do hlavy, čo treba robiť. Možno to do mňa zavial decembrový svieži vzduch a možno tá mačka na streche. Musím sa zobrať a bežať preč preč, rýchlo preč. Čo najďalej. Nie natrvalo ale v tejto chvíli je to určite jediné správne riešenie. Beriem veci, ani sa neobzerám, ani sa nelúčim, ani mi nie je clivo, že odchádzam, mám pred očami len ten oslobodzujúci útek.

Pri zbehnutí z kopca ma na lícach zaštípu slzy. Štípu doteraz a doma ma všetci utešujúci, že veď aspoň si mám čím posoliť chleba a že budem menej šťac. Pozitívny prístup máme v rodine.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár