Rán. ó

Každé ráno prehltnem lieky na obličky a hormóny. Pretriem si oči. Pod jazyk si dám rozpustiť panthenol v dobrej viere, že mi aspoň o trošku menej budú padať vlásky. Inak popravde, ja som si najprv ani nevšimla, že padajú. Niekedy sa mi zdá, že nemám žiadny pud sebazáchovy, že mi je jedno čo so mnou bude, že mi na mne nezáleží. Ako napríklad keď som J. so slzami v očiach presviedčala, že mi netreba volať sanitku a na ďalší deň sa ukázalo, že trebalo. Hm, možno sa len rada hrám na hrdinku a som trochu nepozorná, neviem. Každopádne, raz mi mamina vtrhla do kúpeľne a zhrozila sa chumáčikov, ktoré som si s kľudom vyčesávala. Keď ma potom prezerala a našla mi začínajúce lysinky, takmer sa rozplakala a ja som sa apaticky usmiala akože "no čo tak budem nosiť šatky ako V."

Mám takú jednu malú úchylku. Spávam pod dvoma paplónmi pretože mám hrozne rada, keď sa ráno zobudím absolútne prepotená. Robím to zrejme preto, že mi je takmer celý život zima a aspoň toto sú chvíle, kedy sa môžem ocitnúť vo vrúcnej hrejivosti. Alebo som skrátka divná, ktovie. Potom sa z tej teplej kukličky vykopem, rozostrem žalúzie, trochu otvorím okno a ešte sa trošku pomaznám s kocúrom, ktorý mi spal pri nohách. Spravím pár krúžení hlavou na uvoľnenie stavcov, vyzlečiem sa a utriem si pot do trička. Aha jasné, ďalšia úchýlôčka je utieranie sa do trička. Cez spiaci, tmavý byt prebehnem do kúpeľne, dám si rýchlu sprchu, vytrhám si obočie, vydrhnem si zúbky a zanadávam si, ako som sa mohla vyvinúť do takejto "ošklivosti".

Zo špajze vyjem všetko, čo sa vyjesť dá. Zanadávam si, ako som mohla odohnať od seba ľudí tak veľmi až si pripadám teraz sama. Nie reálne, priestor je vyplnený ľuďmi, a ja som v tom priestore s nimi, ale všetko ostatné vypĺňa prázdnota. Cítim sa opustená a izolovaná od krásna a dobra. Cítim sa ako introvert už aj sama k sebe. Nechcem sa baviť už ani len so sebou, nezaujímala som sa o ľudí a teraz sa nezaujímam ani o seba.

Vždy ma šialene unavovali prázdne slová a zbytočné reči. Často chcem pristúpiť k človeku, dať mu facku a vysvetliť mu, že to čo práve rozpráva je úplny bullshit, sú to len kecy blablabla, nepodstaté, nezaujímavé, hlúpe, len s nimi plýtva svoj drahocenný život. Haloo, máš len jeden jediný čas na tento konkrétny okamih, táto sekunda práve teraz je proste len jedna, už nikdy sa nezopakuje, nebudeš mať šancu to napraviť, zopakovať, uhrať to nejak lepšie. Čas ti stále plynieplynieplynie tak prosím nedojeb túto chvíľu nejakým nadbytočným kecom. Nerob to. A ak teda máš takú potrebu, buď taký dobrý a vždy daj facku mne, keď budeš mať pocit, že si to zaslúžim. Kámo, budeš mať o mňa vyplieskané dlane jedna radosť.

Každé ráno vypijem liter vody z kohútika v kuchyni. A potom mi je zo seba smutno lebo viem, že sa na nič lepšie nezmôžem. Mám totiž viacej rán než rán. (ó toten jaká slovná hrač sa mi podarila!)

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu