Modriny pomaly ale isto miznú. Zatiaľ len z pokožky, ale čoskoro snáď aj z mysle. Už sú nažltnuté a ani nebolia. Tým v mozgu to nejako trvá, stále sú čerstvé, fialové, boľavé a hnusácky mi pripomínajú, že mám dokurvenú ďalšiu etapu života. Nevadí. Naozaj mi to nevadí. Už som v tom štádiu, kedy ma to vôbec netrápi. No tak som trochu dostala preplesk, no a čo? No tak som prišla o najlepšieho sexpartnera akého som kedy mala, no a čo? No tak teraz nemávam osem orgazmov za sebou, no a? Tak som sa zabuchla a nevšimla som si mnohé veci, ktoré som mala už dávno spozorovať a riešiť, a? Tak som spravila zopár hlúpostí, trápi to niekoho? Kokot do toho, je mi to fuk.

Na tom by nebolo nič pozoruhodné. Avšak znepokojivé začalo byť, keď som si uvedomila, že je mi fuk úplne všetko. Pred chvíľou som behala po sídlisku, kričala meno svojho kocúra, robila som čičiii čičiii póď papanie, do toho som revala a stále mi to bolo všetko len a len fuk. Áno, zotierala som si slzy, čo by sa dalo chápať ako prejav emócií, hej, kocúr mi chýba ako nikto na svete, milujem ho viac ako seba, ale aj tak. Pfff nezáujem. Nájdem ho? Ok. Nenájdem ho? Ok. Bude sa niekde potulovať, šukať mačky, robiť mačatá kade-tade, žobrať jedlo s mliečkom od obstarožných dám, ktoré nemajú čo robiť, tak aspoň tie mačky kŕmia a bude si slobodne pobehovať a tešiť sa, že už ho žiadna Verona nevyčesáva. Bude mu fajn a ja ho stále budem milovať. Proste whatever.

V Tescu som vykúpila všetky čokoládové rolky, lebo veď už boli za polovičnú cenu a ešte som zhrabla bezlaktózových mliek, koľko mi ruky dovolili a hovorila som si, ľudia drahí, viete kde vás ja mám? Už som bola po večernom odmaľovaní, odetá v páchnucom pyžame a tvárila som sa fakt k sežráni. Až tak na spapanie, že z toho môjho pohľadu musel aj retardovaný SBS kár vyčítať, že ho mám v prdelce. Zastavila som sa pri košíku so zľavneným tovarom. Bol tam taký koláčik. Vyzeral strašne dobre. A bol za polovicu. Ale už som nemala naňho peniaze. Nemohla som si ho dovoliť ani po 50% zľave. Nemohla by som si dovoliť ani jedno odhryznutie, nič. Dostala som len presný počet peniažkov na tie rolky a mlieka a v mojej osobnej peňaženke nebol už ani cent. Ani jeden skurvený cent, pretože musím robiť robotu, z ktorej sa mi chce grcať a tak sa neviem prinútiť robiť to moc často. A keď sa aj prinútim tak si nezarobím dosť na to aby som mohla chodiť do Dunaju na pivo, fajčiť, raz za čas si zahúliť a prepchávať sa koláčikom. Musela som sa vzdať nejakých vecí, a preto som teraz bez nebíčka v papuli a ja som len stála nad tým košom strašne veľa sekúnd a musela som vyzerať smiešne ale viete čo mi to bolo? Presne. Jedno. Dve. Tri. Osemsto.

Ešte pred pár dňami sa mi zdalo, že mi je smutno. Chachá! To bolo ozaj len také pouhé zdání, na zmätenie nepriateľov. Neviem akých. Mám ja vôbec nepriateľov? Ale určite áno, len si teraz neviem na žiadnych spomenúť. Každopádne, myslela som si, že som smutná, ale zistila som, že nie. Nie som smutná ani hepy, nič. Žeby vnútorná prázdnota? Nepovedala by som. Cítim sa dosť naplnená cviklovým džúsom a tým feelingom, že mám všetko na háku. Za normálnych okolností by mnou udalosti posledných dní poriadne zatriasli. Bola by som na dne, sužovala by som sa výčitkami a spytovala si svedomie (ako mi už mnohokrát poradila moja matka). Ále teraz je to všetko inakšie, veci sa zmenili, mám vyperoxidované vlasy, o 4 kilá naviac a asi 100 nových pupákov na celom tele. A je mi to...dobre, už je to trápne.

Viem, že som všetko veľkolepo pomazala a povedala si, že sem už nebudem prispievať. EEeeech je mi to jedno.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár