Netrpezlivo klepkám podrážkou, čakám kým sa dostanem na rad. Konečne.
Som strašne hladná, dnes som ešte nič nejedla, nestihla som. Objednávam si jedno za druhým, postupne si ma premeriava stále viac a viac očí. Tak sa zbláznite, že zjem za štyroch chlapov. „Máte pekný prívesok.“
„Ďakujem.“
„Aj úsmev.“
„Haha, vďaka.“
Sedím v autobuse, v brušku mi nadskakuje parížsky šalát, rožok, syrová bageta, jablková štrúdľa, vyprážaný syr, zemiaky, dve čokoládové tyčinky a žuvačka. Bolí ma hlava a nohy. Načo ja krava nosím tie desaťcentimetrové opätky?
Prebrala som sa z mikro spánku. Čo do pekla?! Ako som sa tu ocitla? Stojím v obchode pred mliečnymi výrobkami. Môj mozog nestíha. Dám mu teda povel, nech nerieši a kúpi si niečo pekné, niečo odveci a niečo pre radosť. Zobrala som prvú vec, ktorá ma očarila. Webkamera. Bola zabalená v krikľavo ružovej krabici, nemohla som odolať.
„Veronka, neplač kvôli takej chumajovine, veď to sa nejak vyrieši. Uvidíš, že ten projekt stihneš do polnoci spraviť a odoslať.“
„Okej mami, ako povieš. Veď ty máš vždycky pravdu.“
Pozerám sa na svoj obraz vo výklenku.
„Slečna a čo vy tu?“
„Viete, ja vám naozaj nemôžem dať moje číslo.“
Ešte vždy sa mi trasie hlas a ruky a ešte vždy neviem s istotou kedy a kam. Pomôžte mi, veď i ja vám stále pomáham. Tak prosím, raz aj vy mne. A vlastne nie, kašlite nato, potom budem mať výčitky, že niekoho využívam.
A suseda mi dnes pochválila vlasy a oblečenie.
Dúfam, že to bolo dostatočne bez hodnoty, jasné a stručné.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
musee
31. 10.októbra 2011 23:25
Pointa mi ušla ,ale nevadí
Napíš svoj komentár