Sumár večerný (zase raz)

dobre, ďalšie FX za nami, dosť bolo srandy, späť k serióznej próze


Chalan opretý o stenu, v jednej ruke ciga, druhou naviguje hlavu muža, ktorý ho orálne uspokojuje. Alebo podľa znudeného výrazu tváre usudzujem, že sa aspoň snaží navodiť ako-také uspokojenie. Asi nie som na správnej párty...

Ako si pod modrým neónovým svetlom nanášam ďalšiu a ďalšiu vrstvu púdru, snažím sa o trochu empatie. Ani ja som nebola najlepšia pri prvých oráloch. A zrejme by sa mi nepáčilo, keby za mnou prišiel niekto s tým, že nie dievča, takto nie. Prečo vlastne tak zle znášame kritiku? Veď je to tak krásna vec. Dokáže rozplakať, naštvať, zlomiť srdce, iného potešiť, motivovať, rozvíjať. Ja osobne by som kritiku asi zrušila, ale to len preto, že som slaboch.

Je tma a pomerne ticho, dolieha sem iba tlmená hudba od vedľa. Niekto mi položil ruku na stehno. Čakám od toho viac, ale nie, nič sa nedeje, je to iba priateľské chytenie stehna. Ha, ak by dačo také existovalo, že ano? Ruka prehovorí. Snaží sa mi vysvetliť naliehavosť súčasného života a nezlúčiteľnosť slobody a lásky. Nechty sa zastávajú lásky samozrejme, budú si ju obraňovať zubami nechtami, zatiaľ čo dlaň sa bije do hrude za slobodu. Nie tú národnú či akú. Proste ľudskú. Lebo keď miluješ, tak ťa to zviaže už naveky, už nikdy ťa to nepustí, bude ťa to vždy ovplyvňovať, vo všetkých tvojich rozhodnutiach bude kus milovania, už to nikdy nebudeš iba ty, sama a slobodná, schopná čohokoľvek kedykoľvek. S láskou je toho príliš veľa nemožného. Láskou dačo získaš, ale priveľa stratíš. Nestojí to za to. Nestojí! A buchol mi päsťou do stehna, až sa mi tuk zatriasol. A bolo ticho úplne.

Vo svetle okolností a vo vôni dnešných čerešní, musím uznať, že mu rozumiem. Ale ja som iná. O svoje nechty sa starám odkedy som sa naučila základy motoriky, nikdy som si ich neokusovala a mám v šuflíku odložené aj 10 rokov staré laky. V dlaniach sa síce rada ukrývam, ale v nechtoch mám moju večnú istotu, že nie som sama.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu