Sumár zistení polnočný

Dnes som zistila, že zhodou okolností S.kov svetrík vonia veľmi podobne ako M.kov krk. Tento fakt som nikdy nemala objaviť, ale hold, stalo sa. Okamžite som si dala horúcu sprchu, aby ma nerušili žiadne iné pachy, navliekla som si na seba len onen sveter a bolo to... Prechádzala som sa po byte, po špičkách, akože som uňho, hrala som sa, že je hneď za mnou a pevne ma objíma, je až tak blízko, že mi do nosa udiera tá božská aróma. Zavrela som oči a naklonila hlavu doprava. Cítila som jeho bozky na tom správnom mieste, kde končí krk a začína ramienko. Prihlúplo som sa usmievala až do chvíle, kedy som si uvedomila, že je to len hra. Že on tu nie je, nebozkáva ma, toto je len sveter napáchnutý napodobeninou jeho voňavky, sú to moje teplé parkety a on objíma iba sám seba, poprípade už inú šťastlivú slečnu.

Taktiež som dnes zistila, že dostať hysterický záchvat uprostred triedy nie je nič závideniahodné. Pritom sa to začalo tak nevinne! Len som sa zdvihla zo stoličky a príšerne som si udrela hlavu o otvorené okno. Myslela som, že už som mŕtva ale to mi nebránilo začať kričať niečo v zmysle, ktorý jebnutý idiot, ktorý pritasaný kokot mi otvoril nad hlavou okno. Ako si kričím na tú moju hlúpučkú triedu, zisťujem, že až priveľmi náhle a nekontrolovateľne vypúšťam hnev a zároveň žiaľ, pričom sa to všetko vypúšťa v podobe potokov sĺz. Revem, revem, nedokážem sa zastaviť, P. hneď pribehne, posadí ma, objíme, ťarbavo ma hladká po vlasoch, snaží sa ma upokojiť a povyťahovať z môjho súkromného života čo najviac šokujúcich noviniek. Samozrejme mu ako vždy vyklopím, ale nevadí, aspoň som prestala fňukať a pre zmenu som si začala nadávať, že čo som ja za kravu, že sa zrovna jemu zdôverujem.

A vôbec. Celé je to divné, že sa zdôverujem tu tomuto bielemu okienku, do ktorého ťukám grafémy ale už tým naozaj nechcem otravovať svojich blízkych lebo si pripadám otravne a nadbytočne.

Ja len proste zisťujem, že takúto skurvnene silnú bolesť som ešte nikdy v živote nezažila. Neviem, prečo ju zažívam s ním, fakt netuším, veď je to na hlavu, nemohla som ho stihnúť ešte ani len mať rada, ale aj tak. Ako vo mne silnie pocit, že sa na mňa vybodol, puká niečo v mojom vnútri a kričí to na mňa, že nie, nie, nie, preboha, neblbni, veď toto nezvládnem, keď mi toto spravíš tak sa rozpadnem a už nebudem schopná existencie, už sa nebudem môcť nadýchnuť a skrátka prestanem jestvovať.

Zistili ste už niekto, či sa dá žiť bez jestvovania? Nech viem, do čoho idem...

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu