Moj dennik z USA - 30.9.2010 (den 8) - Odkaz od Any (pre citatelov mojho dennika)

Rovnake mesto, rovnaka skola, rovnaki priatelia, avsak novy den, ktory zo sebou priniesol nove zazitky.

Rano - 30. september
Pamate si ako som vcera pisal o tom, ako som vstal o 5 rano, pretoze som vobec nebol unaveny? Dnesny den bol pravy opak. Sice som vstal z postele a siel sa osprchovat, bol som taky unaveny, ze som na moment zaspal pocas sprchovania. Po stojacky! Nastastie som sa rychlo zobudil, a tak som mohol ist do mojej milovanej skoly, na Waterford High School.

Skola - 30. september
Prvou hodinou bola opat Homeroom s Anou, a kedze som od vas nedostal takmer ziadne rady (aj ked som vas o ne vcera ziadal), tak som sa musel spoliehat na svoje vlastne sily. A spravil som dobre. Ana dnes pocas hodiny nikomu nepisala. Teda, nikomu okrem vas.

Poziadal som ju, aby vam napisala kratky odkaz. Dufam, ze sa vam paci. A darcek, ktory som jej v utorok daroval mal ocividne uspech.

Po tom, co dopisala list som sa jej spytal na jej prvu spomienku z detstva. Vobec si na nu nevedela spomenut. Povedala, ze ma zle spomienky. Teda tak som to pochopil a v duchu som si povedal "Oj, to nebola najlepsia otazka!" Esteze som ju len zle pochopil, pretoze ma opravila. ,,Mam zlu pamat, nie spomienky " Tak som sa jej zacal pytat, ci si pamata vcerajsok, potom den, kedy sme sa prvykrat stretli (asi mesiac dozadu), alebo ci si pamata posledne Vianoce. Jej odpovede boli kladne, takze som mohol usudit, ze nejaku tu pamat ma. Velmi ma vsak prekvapilo, ze si nevedela spomenut na svojho prveho priatela (aj ked ich nemala vela). Ja si na svoju prvu priatelku nahodou pamatam... Vlastne, nemal som este ziadnu . Ale nakoniec sme vybadali, ze jej prvou spomienkou su pravdepodobne zazitky s jej uplne prvou kamaratkou este zo skolky.

Neviem, ci mam superpamat, ale ja si pamatam udalosti uz od svojich troch rokov. Bol som vo svojej detskej postielke - ohradke, a mal som tam veeela auticok. Uz sa mi tam nechcelo byt samemu, tak som sa postavil, chytil sa rukami zabradlia, vylozil si nan nohu a ,,Hop!", skocil som. Mama ma neskor nasla spat na zemi pod postielkou. Co uz, moja tuzba po slobode bola odjakziva velke. Aka je vasa prva spomienka?

Neskor som sa Any spytal, ako vyzera jej izba a kto ju v zivote robi najstastnejsim. Zatial to sice nie som ja, ale... Zatial! Dnes sme sa velmi dobre porozpravali a mam z toho celeho prijemny pocit.

Moja kamaratka Prock to nazvala "miracles!" Naozaj, po vcerajsom zufalom tichu, ktore nastalo po tom, ako som jej daroval obrazok by sa to dalo nazvat zazrakom. Alebo som jednoducho zahral na tu spravnu strunu. Som zvedavy, ako to bude prebiehat zajtra. Musim vymysliet nieco kreativne, co ju zaujme dostatocne na to, aby sa venovala skor mne nez svojmu mobilnemu telefonu. Urcite to zvladnem.

35-minutova Homeroom ubehla velmi rychlo, tak, ako kazdy den. Potom vsak nasledovali 3 pomale 105-minutove hodiny, ktore snad nemali konca. Fyzika, Historia a Matematika. A ked som napisal pomale, myslel som tym pooomaaaleee. Esteze su za mnou. Zvlastne, ako ten cas plynie. Myslim na to, ako budem vecer doma pisat dalsi clanok a "Puk!", uz som doma a clanok je takmer hotovy.

Este dalsie 2 stovky "Puk!"-ov a som doma na Slovensku. Kiezby. Este ma tu vsak caka vela peknych zazitkov, ktore si musim naplno uzit.

Ako kazdy den, tak aj dnes som siel domov skolskym autobusom. Za oknom som zazrel dom s modrou fasadou, znak, ze treba vystupit. Trvalo mi to dva tyzdne, nez som sa naucil, kde treba vystupit. Chuda soferka autobusu Carol, vzdy sa musela vratit o zastavku spat ked si uvedomila, ze si este stale veselo vysedavam v autobuse. Dnes som vsak vystupil spravne.

Zastavka je velmi blizko mojho domu. Aby som sa dostal domov, musim prejst pozdlz jednej kratkej ulice, a potom zabocit doprava. Zacal som teda kracat domov, a v tom vedla mna zastavil Jeep. Asi niekto, kto tam byva. Letmym pohladom som sa pozrel na cestujucich v aute a moje srdce poskocilo.

Za prednym sedadlom sedela Ana, ktora mi s usmevom kyvala. "Hi", vycital som z jej pier aj cez zavrete okno. Odkyval som jej a kracal som dalej. Nebol som si isty, ci sa nemam vratit, ale bola v aute s jej otcom, takze mala asi nieco na plane. Navyse, kebyze ma potrebuje, uz by otvorila okno a volala by ma. Bol som uz na polceste domov. Pravdepodobne su na navsteve u priatelov.

,,Kam ides?", znela sprava, ktoru som jej napisal.

Vlozil som mobil do vrecka a moje bludive myslienky rychlo presli na inu temu. Na mobil som si spomenul az v podvecer.

1 new message from Ana Maria Rios:

,,To bol moj dom "

<< Predosly den Nasledujuci den>>

Môj blog funguje od 1.12.2010 na novej adrese, » murcatko.tumblr.com!

 Blog

50 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu