Posadol ma diabol. Neviem, ako som mohol dopustit, aby sa to stalo. Zbehlo sa to tak rychlo. Bolo to ako gulka letiaca mojou myslou, zanechavala za sebou iba opantane zmysly.
Stretli sme sa v parku pred kniznicou. Bol chladny podvecer, dazdnik chranil tvoju tvar pred slzami anjelov. Moja tvar dazdnik nepotrebovala, plakala spolu s nimi. Aspon si to nik nevsimol. Ani ty.
Vymenili sme si pohlady, boli sme si isti nasim konanim. Pevne rozhodnuti. Mlcky sme kracali opustenou alejou, ktorou nas sprevadzali iba tlmene svetla starodavnych poulicnych lamp.
,,Co to robis?" prehovorila na mna Vyssia bytost v mojom vnutri.
,,Stichni! Uz sa tak rozhodol!" hlasno ju umlcalo Zviera, ktore ma ovladlo. Znova. Tak ako kazdu noc.
,,Ako sa mas?" znela tvoja otazka.
,,Hm, fajn." odpovedal som stroho. Akoby ta to zaujimalo.
Dostali sme az na koniec aleje, za ktorou sa rozliehala rusna cesta. Nastupili sme do taxika, ktory nas zaviedol na miesto, ktore sme tak starostlivo vybrali. Tiche a nenapadne. Nezanechame ziadne stopy. Akoby sa nikdy nic nestalo.
Na recepcii sedel stary pan. Aj on sa tvaril akoby sa nic nestalo. Jedna noc, ziadna batozina. Dalsi milenci. Vydal nam kluc a pokracoval v pozerani televizora.
Vlozil som kluc do klucovej dierky, potocil nim a dvere sa otvorili. Bolo to take jednoduche. Izba bola skromna ale utulna. Postel, nocny stolik so zrkadlom a stara stolicka, na ktoru som sa posadil. V zrkadle som zazrel okennu tabulu, po ktorej stekali prudy vody. Anjeli neprestali plakat, vedeli, co sa chystame spravit. Zhresit.
V tom sa v odraze blysla tvoja postava a slzy zmizli. Pred oknom vial zaves.
Tvoje saty zmizli tiez a odhalili tvoje prekrasne telo. Umelecke dielo. Tvoje ramena, boky, nohy. Zamiloval som sa do tvojho tela. Dotkol som sa tvojej tvare. Pohladil som ju, je taka jemna.
Dotykali sme sa. Dlho a vsade. Tak, ako sme si to slubili. Bez obmedzeni. Ako take zvery. A pacilo sa nam to. Citili sme svoju blizkost, tak, ako este nikdy predtym. Tvoj dych na mojom krku. Tvoje pery na mojich. Nase tela ako jedno. Noc patrila nam.
A potom to prislo. Ten neuveritelny prival pocitov a energie, nase zrenicky sa rozsirili ako divym zverom. Boli sme divymi zvermi. Ako posadnuti diablom. A bolo po tom. Vydychol som. Drobna kvapocka vody stiekla po tvojom ramene. Nie som si isty, ci to bol pot, rosa sposobena mojim vlhkym dychom, alebo moja slza. Plakal som. Bolo to za mnou a mne neodlahlo. Citil som sa zle. Citil som sa vinne. Zhresil som. Zver vo mne sa sice uspokojila, no prislo na rad svedomie.
Neviem, ako som mohol dopustit, aby sa to stalo. V mojej mysli
<< Predosly den Nasledujuci den>>
Môj blog má od 1.12.2010 novú adresu, » murcatko.tumblr.com!
Blog
Komentuj
14 komentov k blogu
1
ceresienka
10. 10.októbra 2010 09:28
Moonlight Sonata od Beethowena! Krásna
7
veď na konci napísal v mojej mysli...ľudia čítajte poriadne
a milujem Beethowena
a milujem Beethowena
9
Jestrli se ti to tohle stalo, tak je to pekny zazitek, ktery si uchovej v srdci....
12
neviem, ale....prečo si tu vytiahol to svedomie...nejako mi to nedáva zmysel. Príde mi to trochu také puritánske.
14
toto je fakt genialne , mas uzasnu predstavivost, paci sa mi to
Napíš svoj komentár