Minúty plynu strašne pomaly.
Na sebe mám oblečené biele kvietkované šaty. A topánky v ktorých mám zakrvavené päty.Konečne sa ich bolesť trochu stlmila a napila som sa vody.
Nálada úplne na hovno z toho ,že ma sklamali moje nohy ktorým som tak verila, a z ľudí ktorý prechádzali okolo.
Všade hluk, krík, smiech. Len ja sa musím mať takto hrozné.
Sedela som tam, obzerala okolo a rozmýšľala o čom ľudia môžu rozmýšľať.
Zbadala som teba, stal si tam v čiernych skejtoch, kockovanej košeli ktorú som tak milovala, a v nohaviciach ktoré si mal oblečené keď sme sa prvý krát stretli. Vlasy si mal také isté ako aj predtým kučeravé ,hnedé krásne. Tvoj úsmev bol taký ako pri mne, krásny.
Prečo sa takto nedokážem usmievať aj ja ?
Smeješ sa rozprávaš, ukazuješ rôzne gestá. Si šťastný. Je tam aj nejaké dievča.
Prejdete okolo mňa, pozrieš sa na mňa a hneď sklopíš zrak, akoby si ma ani nechcel už viac vidieť, akoby sme sa ani nepoznali.
Sadáš si na vedľajšiu lavičku, vedľa teba to dievča. Chytíš ju a pobozkáš tak vášnivo ako si bozkával mňa. Hrá sa s tvojimi vlasmi. Tak ako som to milovala a robila aj ja.
Ponáram sa do spomienok.
Plačem, možno to nie je plač. Sú to len slzy ktoré mi stekajú po tvári.
Žiadne vzlyky nechcem aby si ma takto videl, a aby ma takto videli ľudia okolo.
Len tak tam sedím, plačem, čakám, pozerám na hodinky a odrátavam minúty.
Znova sa zamyslím.
Klamala by som keby som si nahovárala že mam mnoho priateľov ktorý by mi teraz pomohli.
Nie je to tak. Mám pár kamarátok s ktorými chodím ráno do školy, pri ktorých sa tvárim, že som šťastná od ktorých pomoc nepotrebujem.
Takže pomôcť si zas a znova musím sama.
Alebo sa už vykašlem na nejakú pomoc jednoducho, žijem.
Nie som z tých dievčat ktoré majú partie, sú obľúbené a milované.
Možno je to preto že nefajčím, nepijem, nechodím každý deň ráno pred školou húliť aby som sa mala čím celý deň chváliť.
Mám pár dobrých kamarátok ktoré si vážim.
Možno do tohto storočia ani patriť nemám, možno som mala skonať vo vojne kde by som z lásky namiesto seba zachraňovala druhých.
Možno je to preto lebo som ho milovala ,napriek tomu že o ňho stali moje ,,kamarátky z detstva“.
Neviem čo ti nakecali aby si ma dokázal tak nenávidieť.
Som nahnevaná, na seba že ma také chudery ako oni dokázali takto zničiť.
Som nahnevaná na Boha ako mohol dopustiť aby sa také niečo stalo.
Neznášaš ma ty! Neznášajú ma pár ľudí ktoré ma takto psychický zničili, ktoré stáli pri mne deň čo deň od škôlky, boli tu pre mňa nech som potrebovala čokoľvek.
Ako to ,že mi nedopriali šťastie s niekým koho milujem, a takto rozbili náš vzťah ?
Spravili mi z mojich krásnych šťastných dní peklo, peklo plné útrap ,bolesti, smútku, beznádeje.
Neviem prečo ma to vôbec trápi, ale trápi.
Už aj tak k tebe nič necítim, nemilujem ťa...veď prečo by som aj mala keď si sa tam s ňou objímal, a bozkával a hovoril že ju miluješ.
Verila som ti...
Verila som tvojmu každému slovu, ako som pre teba dôležitá ako ti záleží na mojom šťastí, ako ma miluješ. A že nás už nikdy nič a nikto nerozdelí.
Verila som každému tvojmu objatiu a bozku.
Ako si sa dokázal takto celý ten čas pretvarovať?
Ako som mohla byť taká hlúpa a veriť ti ?
Kde v riti si teraz nechal svedomie ?
Ako to že ťa už teraz netrápi ako sa cítim ?
Toľké klamstvá a ja naivka som ti tak verila.
Mohla som si to myslieť ,že ľuďom sa nedá veriť.
Musím sa zmieriť s tým,že niektorý ľudia sú bezo mňa šťastnejší.
Konečne prišiel autobus v bolestiach sa do ňho presuniem, plačem, tiché vzlyky.
Už som skoro doma aspoň tam sa cítim o štipku šťastnejšia.
Vojdem do izby, pomaly si vyzujem topánky, sú celé od krvy hodím ich do kúta, vyzlečiem si šaty nechám ich ležať na zemi.
Ľahnem si na posteľ a plačem.
Už ani neviem aký je dôvod mojich slz.
Fyzická alebo psychická bolesť?
Som sklamaná, zo života, z ľudí ktorý znamenali pre mňa tak veľa, z ľudí ktorý ma milovali a ktorých som milovala ja.
Z Boha, pretože som ho každý deň prosila aby sa také čosi nestalo, a aby mi dal silu zvládnuť prekážky.
Som sklamaná sama zo seba pretože som dokázala veriť, hlúpym rečiam a ľuďom.
Už neverím im, tebe, ani sebe že sa ešte niekedy z tohto všetkého pozbieram a dostanem chuť a silu žiť.
Každý krok môže byť ten posledný a predsa sa vyberám ďalej.
Nevedno kedy skonči tento život plný útrap.
Idem to ešte vyskúšať.
Prežiť, ešte aspoň jeden deň ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár