Ľudia sa na seba prestali usmievať. Pomôžme im!

Dnes som bolo krásne počasie. Vyslovené nádherné. Rozhodol som sa teda pred podvečerným kurzom Angličtiny trocha poprechádzať po centre. Sadol som si do kaviarne. Objednal kávu. Mám taký zlozvyk, alebo záľubu „očumovať“ pri pití kávy ľudí, ktorí okolo mňa preplávajú, akoby bez duše. Pozoroval som tie nemé zachmúrené tváre, zahĺbené do vlastných myšlienok. Je tak krásne a oni sa mračia.
Ako som ich tak sledoval, tak mi bolo čoraz horšie a horšie. Chápem, každý máme svoje problémy a starosti. Keď však vidím, že je naozaj krásny deň, tak sa nedokážem na okolie mračiť. Je pravda, že niektorí ľudia na mňa pozerajú ako na blázna, ale veľa ľudí mi môj úsmev opätuje. Snažil som sa zachytiť pár ľudí pohľadom, ale márne. Zaplatil som si teda ( zlú ) kávu a odišiel som.

Kráčal som si smerom k hlavnému námestiu, keď som začul, ako sa odtiaľ šíri hudba. Nebola to hudba, ako keď sa podniky predbiehajú v tom, kto ju pustí silnejšie. Bola to hudba vyslovene príjemná, melodická. Na námestí hral ako o dušu chlap asi v stredných rokoch. One man show. Taký, ako z rozprávok, čo hrá súčastne na bubon, harmoniku, gitaru, klavír. Naozaj som to doteraz videl iba v kreslených filmoch. Páni ten vám ale hral! Žiadne tuc – tuc. Ten chlapík bol lepší ako celý symfonický orchester aj s dirigentom! Mal som ešte pol hodinku čas, tak som si sadol na lavičku, otvoril som si pohodovú knižku a počúval pritom Hudbu s veľkým H. Takto si predstavujem relax.

Asi po desiatich minútach prišlo k hudobníkovi malé, asi trojročné dievčatko. Vhodilo mu do klobúka zeleného Pribinu. Mal som dojem, že ak by si to dievčatko malo v momente vybrať či pôjde do hračkárstva, kde si bude môcť vybrať čo bude chcieť a tým hudobníkom, tak by si vybralo hudobníka. Bolo ním uchvátené. Tie veľké hnedé oči sledovali každý pohyb. Maličká si začala svojou mininôžkou podupkávať do rytmu hudby. Bola rozkošná. Po chvíle k nej pribehol jej dedko. Začali spolu tancovať. Nebrali ohľad na sklenné studené pohľady ostatných. V tú chvíľu to bolo ICH námestie, ICH hudba, ICH tanec. Keď hudba dohrala, nedalo sa mi nezatlieskať. Pohľad na to malé dievčatko mi zaistilo dobrú náladu na celý zvyšok dňa. Ešte teraz, keď na ňu myslím tak mám úsmev na tvári.

Prečo sme zabudli byť bezprostrední a spontánni? Asi moc uvažujeme nad tým, čo by na nás povedali ľudia okolo nás. Tí ľudia, ktorých už možno nikdy neuvidíme.

Mám na Vás jednu prosbu. Keď budete kráčať po ulici, usmievajte sa na ľudí, čo idú oproti Vám. Pošlite Váš úsmev ďalej a keď sa dostane naspäť k Vám, budete vedieť, že ste niekomu možno urobili z dňa blbec jeden úžasný a nezabudnuteľný deň plný radosti a smiechu.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu