Stúpil som do hovna - prinieslo mi to šťastie?

POZOR TEXT OBSAHUJE VULGARIZMY!!!! VEĽA.....INAK SA NEDALO

Minulý týždeň ma čakala ťažká skúška. Skúšajúci - asi 70 ročný pán ( ktorý len tak mimochodom v päťdesiatych rokoch spoluzakladal moju katedru a učil všetkých momentálne tam pracujúcich učiteľov ).

Celý týždeň som pracoval a nemal som čas sa učiť. Spolužiaci, čo boli na skúške skôr ma nesutále strašili, že starý pánko je háklivý na skriptá, ktoré napísal, že ťahá za slovíčka a nedá sa s ním normálne podebatovať. priznám sa - chytila ma mierna nervozita.

Deň predtým som konečne otvoril skriptá z ktorých som sa to mal naučiť. Dosť zabijak. Celé som ich prečítal a to bolo asi tak všetko čo som v ten deň stihol. Volal som kamarátovi - bol na tom rovnako. Usúdili sme, že nám už nič nepomôže, že sa vyškrtneme zo skúšky a že to predsalen riskneme a pôjdeme na ňu. Vždy si môžme vytiahnuť niečo, čo zvládneme aspoň na éčko.

Ráno ( klasicky som zaspal ), som sa nahodil do obleku - nasadil mafiánsky klobúčik alá "Capone bol môj tato brácho chápeš?", obliekol kabát a šiel som na autobusovú zastávku. Tam som nastúpil do autobusu, ktorý vyzeral presne ako tie autobusy v Afrike - napratané až po strechu.

Keď som vystupoval na Nivách už som nevyzeral ako mafiózo, ale ako Paľko z hornej dolnej pod potokom v pohužvanom a požutom saku, ktorý sa prišiel pozrieť do veľkého mesta.
Sadnem do 202-ky a veziem sa. Neviem prečo, ale všetci na mňa pozerajú ako na totálneho debilka. Žeby to robil ten klobúk?, alebo naozaj vyzerám ako úplný pako? Hlavne, že tu niektorí z nich riadne smrdí. Ako ošťatý matrac. Nedá sa to vydržať.

Prihovorila sa mi jedna asi 16 ročná fajn pekná dievčina. Myslel som si, že si vypýta telefónne číslo, ktoré by som jej veľmi ochotne dal, alebo aspoň e-mail. Lenže ona zatiahla na celý autobus: "prosím ťa očisti si topánku máš na nej hovnisko a nedá sa tu ten smrad vydržať..." Priblbý Mireček sa v tom momente pozrel na svoju topánku a svet div sa, naozaj tam BOLO! Nie hovienko, nie hovno. Hovnisko, ba priam sračka! Riadne smradľavá.

A kde som to mal v autobuse plnom ľudí utrieť?....neostávalo mi nič iné, len na najbližšej zastávke urýchlene vystúpiť a niekde si tú topánku poriadne vyitierať. Skvelo mi na to poslúžili záchody v Mamute.

To už bol však čas poponáhľať sa na skúšku. Keď som tam prišiel, už tam skoro všetci boli. Nepriíjemného zápachu som sa zbavil - najvyšší čas sa začať sústrediť na úvodný test. Ten bol chvalabohu ľahký a zvládol som ho. nasledovala ústna skúška. Medzi spolužiakmi sme sa demokraticky rozhodli, že tí čo to vedia najlepšie pôjdu ako prví, aby sme sa to my tupci stihli sapoň trošku doučiť.

Prvý tam bol skoro hodinu - E, ďalší dvaja tam boli dokopy asi dvadsať minút - oboch ich vyhodil. Ostali sme tri beznádejné prípady. Kamarát tam bol asi 40 minút a vyšiel z déčkom - zatiaľ s najlepšou známkou. Druhý kamarát, ktorý prišiel nadrzovku tak ako ja - vyskúšať sťastie tam strávil necelých dvadsať minút a vyšiel spokojný z béčkom.

Prišiel rad na mňa.

Ťahám otázku - Súkromné televízie - jedna z dvoch-troch ktoré som vedel So starým a sympatickým pánom sme si fajn pokecali, zavtipkovali, medzitým som mu povedal v skratke všetko, čo som vedel o sústave súkromných televízií na slovensku a za 30 minút som odtiaľ padal z áčkom ako vyšitým. Ešte sa ma na záver spýtal, že prečo sme s kolegom predomnou išli až posledný, že vtedy chodievajú samí tupci... Len som sa priblblo usmial, odzdravil a sppokojne odkráčal. Mal som však zvláštny pocit z toho, že nabudúce by som mohol stúpiť do výkalu zas.

Prináša to šťastie, verte mi.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu