Ako vrah tu musíš stáť.
Dokopaná leži celkom v rohu schúlená.
Nie, nie. Už ju nemáš rád.
Však ešte dýcha, zostaň stáť.
Ďaleko v mysli blúdi snaď unavená.
Kde si jej šepkal: „Mám ťa rád.“
Pomaly, nežne, sladko a divoko.
Túžba, hlad a strach zostaň tu chvíľu stáť.
Prsty zaborené vo vlasoch hlboko.
Oči sú zrazu späť a už blúdia v prítomí.
A ty sa neprestávaš chvieť.
„Musím ísť.“ vravíš, veď to časom prebolí.
Nie, nie. Už ma nemáš rád.
Prekročíš prah už musíš ísť.
Ďaleko v mysli blúdiš snaď unavený.
Kde si mi šepkal: „Mám ťa rád.“
Pomaly, nežne sladko a divoko.
Túžba, hlad a strach zostaň tu chvíľu stáť.
Prsty zaborené vo vlasoch hlboko.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
ivcca
25. 6.júna 2007 17:36
Bože koho zaujimaju tirto blbosti...
Napíš svoj komentár