niet kam ísť, niet čo robiť,
čakať,
mám sto chutí niečo rozbiť,
na márne kúsky
a nechať odviať vetrom,
keď môjmu srdcu je svet úzky,
len blúdim zimou ba i letom.
Bdieť, čakať
a na čo vlastne,
smiať sa, plakať,
či revať hlasne?
Môže sa to divné zdať,
to čakanie ma zabíja,
čakám tu tisíc liet snáď ,
každá sekunda ma k zemi pribíja...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár