Presne si ho pamätala. Bol vysoký, mal čierne havranie vlasy, na sebe elegantné sako zakrývajúce vačky jeho džínsov, ktoré boli smiešne krátke. Tak, že mu pri chôdzi boli vidieť jeho tmavé ponožky. Nepoznala jeho tvár, bol k nej otočený chrbtom. A vlastne ani neplánovala spoznať tohto neznámeho. Len čakala na električku. Knižnica nebola jej najlepšou priateľkou, preto sa ani nepozerala smerom k nej. Iba keď z dverí vyšiel tento mladík, nedalo jej neotočiť sa. Upútal ju. Bol niečím zvláštny. Nie, nevnímala ho ako nejakého krásavca, ktorého musí za každú cenu mať, ale predstavoval pre ňu nadmieru zaujímavého človeka.
Prechádzala dole chladnou ulicou. Pevne zovrela golier jej kabátu do rúk, aby jej nefúkalo za krk. Na marec bolo nezvyčajne zima. Odbočila smerom na námestie, kde ho zbadala. Sedel na lavičke s notebookom na kolenách a uprene hľadel na monitor. –Niečo si stratil,- povedala a pristúpila k nemu bližšie. –Ani mi nepoďakuješ?- pozrela na neho a zbadala jeho oči. Čierne. Ako popol. Takú farbu očí ešte za svoj krátky život nevidela.
-Vďaka,- povedal a odvrátil svoj pohľad z nej opäť na svoj počítač. Stála tam a nechápala. Nerozumela, prečo k nej je taký nepríjemný, veď mu predsa vrátila, čo stratil. Alebo už ľudia dnes nedokážu byť vďační?
Bez slova si k nemu prisadla. Zavrel počítač a pozrel na ňu. Jeho pohľad jej doslova prebodol oči. Síce nič nepovedal, vedela, že je mu nepríjemné, keď pri ňom sedí. Preto vstala, ale neodišla preč. Len sa postavila. Zafúkal silný vietor, ktorý zhodil jej šál na zem. Musela sa preto otočiť, aby ho zdvihla. Keď tak spravila, obzrela sa, no neznámy tam už nesedel.
Nemohol predsa zmiznúť. Námestie bolo priveľmi veľké na to, aby stihol znovu utiecť. Bezradne tam stála a hľadala ho pohľadom vo všetkých zákutiach mesta. Vlastne rozmýšľala, čo od neho chce. Lístok mu odovzdala, tak na čo ešte čaká. Prečo nejde domov, do tepla? Niečo ju stále ťahalo k nemu. Možno jeho tajomnosť. Alebo jeho pohľad. Nevedela to pomenovať.
Bolo už neskoro, na čo ju upozornil vyzváňajúci mobil. Neznáme číslo. Nezdvihla. Ako vždy, keď jej niekto neznámy volal. Keď sa ale pozrela na displej lepšie, to číslo jej niečo hovorilo. Áno, presne to, čo bolo na lístku, ktorý stratil neznámy mladý muž. –Haló?- opýtala sa s roztraseným hlasom.
-Príď pod most, hneď,- oznámil jej hlboký hlas neznámeho. Neznel naliehavo, skôr pokojne, ale zároveň prísne. Začínala sa báť. Nevedela, či má ísť. No túžba po nepoznanom ju ťahala stále bližšie k mostu. Cesta po nábreží sa jej zdala nesmierne zdĺhavá a pochmúrna. Mesto vyzeralo ako na jeseň. Hoci bolo len päť hodín, zotmelo sa a nikde nebolo živej duše. Bola síce zima, ale zvyčajne tade chodievalo mnoho ľudí. Premohol ju pocit strachu.
Išla ako bez duše. Hlavu zároveň plnú otázok, no bez normálnych myšlienok. Už si nevšímala okolitý svet, išla len jasne za jedným cieľom- za mostom. Na chvíľu zastala, aby sa pozrela na Dunaj.
Vtom zacítila na zátylku niečí teplý dych. Niekto jej prikryl rukou ústa a hoci ho nevidela, bola si istá, že je to on. Neznámy. Vtedy sa už naozaj bála, no zároveň cítila, že jej nechce ublížiť. Otočil si ju tvárou k sebe, no nič nepovedal. Z vrecka vytiahol malý nožík a blížil sa s ním k jej hrdlu. Nemohla dýchať, lebo jej držal ústa. Pozerala na neho s prestrašeným vydeseným pohľadom. On nič neurobil. Len tam stál s rukou na jej tvári a s nožíkom v ľavej ruke.
Ani ju nenapadlo niečo robiť. Bála sa. –Nechcem ti ublížiť, len to niekomu potrebujem povedať,- zašepkal jej do ucha. Ona pokrútila hlavou na súhlas.
-Ja...,- začal, no vtom sa ozval výstrel. Neznámy padol na zem. Z chrbta mu tiekla krv. Ona len stála a nevedela, čo má urobiť. Zohla sa nad jeho tvár ponorenú v kaluži krvi. Pobozkala ho. Vtedy pristúpil policajt, chytil ju za rameno a odviedol preč.
Z novín sa len potom dozvedela, že pár dní pred tým neznámy zabil svojho otca, ktorý ho dlhé roky týral.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
gaaragirl
20. 4.apríla 2008 18:55
naozaj pekne napísané, máš veľký talent len tak ďalej
Napíš svoj komentár