na ružu červenú so skrytým tŕňom,
na ružu najkrajšiu, najvoňavejšiu,
na ružu kradnúcu všetky slnka lúče,
na ružu, čo prerastie každú vyššiu,
na ružu chcenú do nejednej kytice.
Ťahá ma k sebe vôňou sladkastou,
odpovedám jej slepou vernosťou.
Keď konečne vykvitne do krásy,
skláňam sa ku nej do trávy,
šepkám jej: „Kráska, moja si,“
vtom ostrý tŕň ma o ňu pripraví,
vraj „Cudzinec, trhni si!“
S ranou nezacelenou kráčam,
ostatným ružiam sa prihováram.
Dám tomu pár hodín, dní,
kým objavím čaro ich lupeňov
a o ruži červenej už viac sa mi neprisní,
veď v záhrade nie je jedinou.
Navôkol lupene biele, žlté, ružové
neskryli starú známu v diaľave,
jej kúzlo nezvädlo v boľavých spomienkach.
Tŕnisté šaty červenej princeznej
noc čo noc v sne o ružových záhradách,
čo patria len jej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár