Je toho na nás akosi priveľa. Voláme o pomoc, no spätná odozva neprichádza. Nevládzeme, prichádza úplné dno. Naše životné ciele nechávame pomaly ale isto a nebadane zdupkať na vandrovku kamsi do Krajiny-nekrajiny. My zostávame úplne sami a bezradní na križovatkách života a nechceme vykročiť vpravo, vľavo ani dopredu. Bojíme sa samých seba, pretože sme sa zabudli počas života spoznať. Nemáme slabiny ani prednosti. Sme len my. Alebo nie sme? Nechceme byť? Netušíme.
Svoje životné lásky nachádzame každý týždeň, od šťastia sa vznášame meter nad zemou, no po chvíli nás to opäť omrzí a sme tam, kde sme boli. Sami. Opustení. Sklamaní a vyčerpaní. Už nemôžeme. Nedokážeme sa radovať zo života ako ľudia na plagátoch či billboardoch popri D1.
Trpíme. Netužíme zomierať ako obeta za iných, či vymýšľať kreatívne formy samovrážd, ktoré by sa zapísali do histórie slávnych. Chceme len nebyť. Chvíľku si oddýchnuť od života. Mať svoj Time out, ktorý môžeme využiť v momentoch, keď už nemáme silu plávať proti prúdu a nechať sa unášať smradľavou a rozbúrenou riekou tiež nechceme.
V otázke: „Byť či nebyť?“, máme jasno. Život nám však takéto možnosti nedáva. Ponúka nám ich len smrť. Dych i tep berúca. Milosrdná. Čistá. Nepoškvrnená.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár