Sedel a rozmýšľal. Vždy chcel niečo dokázať. Nie rodičom, nie okoliu, ale sebe. Len a len sebe, aký je dobrý, múdry, silný a inteligentný. Naposledy čítal knihu, obyčajnú detektívku. Ročne ich vychádzajú na trhu tisíce. Ale táto, táto ho dostala. Hlavný hrdina, najväčší génius pod slnkom, chcel spáchať dokonalú vraždu. A hlavného hrdinu nejaký zasratý poliš chytil. Debil! Ako sa mohol nechať chytiť. Mňa by nechytili, vírilo mu hlavou. Ja keby som vraždil nikdy ma nechytia, N I K D Y . Chytil ho priam až amok.
Táto myšlienka ho nie a nie opustiť. Rozhodol sa! Niekoho zabijem ! Niekoho známeho, aby boli toho plné médiá. Budem na titulke, budem v každých novinách, vo všetkých večerných správach ako udalosť dňa. Moja vražda bude dokonalou vraždou, odloženou v priečinku : NEVYRIEŠENÉ...
Vrátil sa domov. Dala sa vôbec tá chatrč nazvať domov? Bola to skôr skromná noclaháreň. Nevadilo mu to. Jemu stačil on sám, jeho myšlienky, jeho príbehy...Ľahol si do postele a zaspal. Inokedy mu trvalo hodiny než zaspal, rozmýšľal nad všetkým – od dokonalej riťky, ktorú dnes videl v meste až po nesmrteľnosť chrústa (tak nejako sa to hovorieva). No teraz si ľahol a v momente spal. Čo zmenilo jeho myšlienkový rituál? Zajtrajší deň. No nebolo to také prosté. Čakala ho výzva, zaujímavá úloha, čakala ho...VRAŽDA! Ostatní by pred chystanou vraždou boli nervózni – nepili, nejedli, nespali a on spal (spánkom spravodlivých?).
Je ráno, je ráno. Nohama stíráš rosu na kolejích. Michal na svojej obvyklej rannej prechádzke so psom (hoci dnes už bez psa – ale rituál je rituál) pospevujúc svoju obľúbenú country pesničku, selektuje. Nie Židov ako doktor Smrť. Selektuje myšlienky, selektuje obrázky vo svojej mysli. Obrázky známych ľudí. Politikov. Hudobníkov. Hercov. Rozmýšľa koho by zabil. Také všedné ranné rozmýšľanie. Najradšej by zabil Ficka. Klamára, odporného hnusného klamára. Neznášal klamárov. A on bol kráľ klamárov. No myslel si, že zabiť Ficka by bolo príliš jednoduché – komu by chýbal ten klamár, chudák a populista? Chcel zabiť niekoho veľkého. Tuho rozmýšľal, kto v našej republike je veľkým človekom. Za ktorým by ľudia ronili krokodílie slzy a ktorého vraha by chcel dopadnúť stoj čo stoj. „auuu“ zaručal Michal, kopúc do obrovského balvana. Chytila ho zlosť, bolo to proste cholerik. Dychčal, penil, klial. „Do riti, musí existovať niekto...“ Ukludnil sa, stíchol, zbadal, že sa rozohnil až priveľmi. Civel naňho mladý párik. Michal sa čudoval, čo do kelu robia vonku tak skoro. Človek si nemôže v pokoji vybrať ani svoju obeť! Nespravodlivý to svet!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár