Zuzka si sadla na kraj postele a so slzami v očiach sa zahľadela na svoju dcérku. V mysli sa jej vybavil jej zvonivý smiech, nežný hlások, žiarivé iskričky
v jej krásnych modrých očiach..S plačom sa zvalila na posteľ a zaborila tvár do vankúša. Nevedela ako dlho tam tak ležala, až ju zo spánku prebudil mamin hlas:
-Zuzka, vstávaj.
Ospanlivo otvorila viečka.
-Chýba ti, však?
-Ano, mami. Neprejde den, aby som na nu nemyslela.
-Ja viem, zlatko. Ale teraz pod jest. Urobila som pirohy s tvarohom.
Ako prechádzala cez izbu, zrak jej padol na Kristínkinho macíka. Dcérka sa s ním často hrávala a ona ju pritom rada pozorovala.
-Nechutí ti? skúmavo si ju mama premerala.
-Su dobré, odvetila Zuzka.
-Z taniera ti skoro nič neubudlo. Chudneš, Zuzka. Mám o teba strach.
-Dnes pôjdem na cintorín, ozvala sa dcera akoby mamu vôbec nepočula.-Pôjdeš so mnou? spýtavo na ňu pozrela.
-Asi nie. Lenke som sľúbila, že jej prídem postrážiť chlapcov. Idú s Mirom na oslavu.
-Nevadí, odvetila neprítomne Zuzka a ponorila sa do spomienok.
Pred očami videla Kristínku oblečenú v krásnych ružových šatách. V očiach veselé ohníčky, na perách smiech. Stála v rohu a sledovala ju ako tancuje.Potom k nej
natešene pribehla a nežne ju objala. To bolo pred rokom a pol. Vtedy bola ešte zdravá.. Do očí sa jej hrnuli slzy. Prečo? pýtala sa v duchu. Ved mala len šesť
rokov a bola pre nu všetkým. Jej slniečkom. Tak ju s mamou volali. Vždy im vedela rozjasniť den. Svojím usmevom, milotou, nehou.. Ked jej pred rokom diagnosti
kovali leukemiu, myslela si, že je to len zlý sen. Jej slniečko a anjelik chudol zo dňa na deň. Stále však mala v očiach tie žiarivé iskričky...
Cestou z cintorína sa Zuzka zastavila v obchode. Chcela mamu prekvapiť nejakým koláčom.Urobí čokoládové rezy. Tie mama zbožnuje, rozhodla sa napokon. Už stála
pred pokladnou, ked sa jej za chrbtom ozval známy hlas.
-Ahoj Zuzka, pozdravil ju jej nový sused Michal. Nasťahoval sa do bytu vedľa nich pred dvomi mesiacmi a za ten čas sa viackrát pokúšal získať si jej priazeň. Zatiaľ však bezúspešne.
-Ahoj,ozdravila.
Zaplatila a nahádzala tovar do tašky.
-Ako sa máš? spýtal sa.
-Dobre a ty?
-Celkom fajn. Pozajtra idem kamarátovi na svadbu.
-Tešíš sa?
-Ano. Len nemám partnerku.Tak ma napadlo, že či by si nešla so mnou?
-Ja?? prekvapene naňho vyvalila oči.-Ved sa sotva poznáme.
-Tak to napravíme, nie?
Zuzka nevedela, čo na to povedať. Z myšlienok ju vytrhlo tiché zvonenie mobilu. Bola to jej sestra Lenka.
-Ahoj sestrička. Ako sa cítiš?
-Celkom dobre.
-Si nejaká smutná. Zajtra prídem s chlapcami po teba a vezmeme ťa na výlet.Súhlasíš?
-No..
-Ziadne výhovorky nechcem počuť.Jasné?
-Ako myslíš.
-Musím končiť.Marcel ma volá na obed. Tak maj sa krásne.
-Aj ty, Leni, odvetila a zložila.
-Volala mi sestra.
-Nevedel som, že máš sestru. Je vydatá?
-Ano. Má dvoch chlapcov.
-Koľko majú rokov?
-Sedem a devať.
Zastali na chodbe pred dverami.- Nejdeš ku mne na kávu?
Zmatene nanho pozrela. -Nemám vo zvyku chodiť k susedom na kávu.
-Ani na hodinku?
-Isto nie. zamrmlala.Ako hľadala kľúče v kabelke, vypadla jej z nej peňaženka, z ktorej sa uvoľnila Kristínkina fotka. Zuzka sa hned zohla, že ju vezme, no Michal ju predbehol.
-Aké pekné dievčatko, poznamenal.
-To je moja dcérka. Pred siedmimi mesiacmi zomrela.
-To mi je ľúto..
-O tri dni by mala sedem rokov, povedala so smútkom v hlase.
-Idem.Dovidenia, vyhrkla. Do hrdla sa jej drali vzlyka a z očí sa jej rinuli slzy. Pokúšala sa trafiť kľuč do zámky, no pre slzy dobre nevidela.
-Pomožem ti, ponúkol sa Michal. Zuzka odstupila od dverí a on ich šikovne odomkol. Podal jej kľúčik.
-Dakujem, odvetila.
-Niet začo. Ak by si si to rozmyslela s tou kávou, kľudne zaklop. Budem ťa čakať.
-Možno neskor. Teraz idem piecť koláč.
-Tak fajn, rád ťa opäť uvidím.
Zuzka otvorila dvere do bytu a s nákupom plným všelijakých dobrot zamierila do kuchyne. Sadla si na stoličku a utrela si oči. Páčila sa jej Michalova
vytrvalosť. Ze sa nedal len tak ľahko odradiť, ked omietla po tretí krát jeho pozvanie. Bolo jej to veľmi symplatické, rovnako aj on
Ked sa večer vrátila mama domov, milo ju prekvapila vona sálajúca z kuchyne. Už dávno Zuzka nič nepiekla..
-Ten koláč je vynikajúci, pochválila dcéru.
Zuzka na ňu vďačne pozrela.
-Ináč ten náš nový sused ma dnes volal na svadbu.
-A čo si mu na to povedala?
-Odmietla som.
Vtom niekto zazvonil.
-Idem otvoriť, zdvihla sa mama od stola. Vo dverách stál Michal. -Dobrý večer. Zavoláte mi Zuzku?
-Jasné, počkaj chvíľku, usmiala sa.Ten chlapec mal čosi do seba.So Zuzkou by sa k sebe hodili, pomyslela si.
-Zuzka, volá ťa Michal.
- Zase?
-Tak chod.
- Kávu som už prichystal. Caká len na nás, povedal nespúšťajúc z nej zrak.
- Dobre, prídem...len vezmem koláče.
O chvíľu sa zjavila aj s tácňou sladko rozvoniavajúcich čokoládových rezov.- Vyzerajú chutne, obrátil sa k nej Michal.
Sedeli v obývačke, popíjali kávu a rozprávali sa o sebe, rodine, svojich záľubách..A potom prišli na pretras prvé lásky.
-Moja prvá láska sa volala Mirka. Veľmi rada chodila na diskotéky. Casto aj bezo mna. Chodili sme spolu rok a potom sa so mnou rozišla. Kvôli inému, ale to
som sa dozvedel az neskor. Dva mesiace som bol z toho mimo..
- Koľko si vtedy mal?
-Dvadsať rokov. Po rozchode som žiadnu babu nechcel. Zaľúbil som sa až o dva roky do kamarátovej spolužiačky. Chodil som s ňou vyše roka, ale moc nám to ne
klapalo. Stále jej na mne niečo prekážalo. Kvoli tomu sme sa aj rozišli. Vraj očakávala od lásky niečo iné a ja som nesplnil jej predstavy.
Potom začala rozprávať Zuzka o Martinovi, jej prvej a jedinej veľkej láske.
Mala som sladkých sedemnásť, ked som spoznala svoju prvú lásku. Zoznámili sme sa na kamáratkinej oslave narodenín. Volal sa Martin a bol o dva roky starší.
trávili sme spolu vela času. Spolu sme sa učili, chodili vonku, na diskotéky. Verila som, že on je ten pravý. Moja osudová láska. Poslednú leto pred rozchodom sme boli spolu na brigáde v Anglicku. Po návrate domov mi meškala menštruácia, tak som zašla do lekárne a kúpila si tehotenský test. Moje tušenie sa potvrdilo. Bola som tehotná.Ako prvému som to oznámila Martinovi. Jeho reakcia však bolo úplne iná, než som čakala. Vravel, že on sa necíti byť otcom..Ze si chce ešte užívať
mladosť. Vobec som ho nespoznávala. Kam sa podel ten milý Martin, do ktorého som sa zaľúbila? pýtala som sa. A potom sa odmlčal. Viac sa neozval. Zdúchol ako zbabelec. Neskor som sa dopočula, že odišiel za prácou do Nemecka.
-Ako dlho ste spolu chodili? spýtal sa Michal, keď Zuzka dorozprávala.
-Tri roky.
-Ako si znášala rozchod?
-Prve týždne som iba plakala. Najhoršie boli prvé dva mesiace. Stála sa mi vynárali spomienky na všetko pekné, čo sme prežili.Bol to ako začarovaný kruh, ale
dostala som sa z toho. Cas vyliečil všetky rany aj keď jazvy navždy ostali. Tie nezmiznú..Na chvíľu sa odmlčala. Michal videl v jej očiach lesknúť sa slzy.
-Po narodení malej sa môj život úplne zmenil.Kristínka sa stala stredobodom môjho sveta, mojím slniečkom, anjelikom..Vždy vedela rozjasniť môj pochmúrny deň a naladiť ma na veselú strunu. Jej smiech som milovala. Takú si ju budem navždy pamätať. Veselú, vysmiatu...Nemohla o tom ďalej hovoriť. Z očí jej tiekli
slzy a kotúľali sa jej po bledých lícach.-A potom mi lekár povedal, že má leukémiu. Nevedela som sa s tým zmieriť, vzlykala.Kristínka statočne bojovala polroka. A hoci chradla, úsmev jej z tvár nikdy nezmizol. Vždy na nej žiaril.. Utrela si slzy a stíchla.
-Neboj sa ešte budeš mať detičky a nie len jedno, povedal on. Ich pohľady sa stretli a on si v tej chvíli želal, aby jej mohol zortieť slzy z líc. Jemne a nežne.Vedel však, že nemože..
Zuzka neodpovedala,len sa neprítomne dívala do prázdna.
V noci sa jej opäť snívalo o Kristínke. O jej malom dievčatku, ktoré vždy širilo okolo seba dobú náladu. Zastala pri jej posteli a chytila ju za ruku
-Mamička neplač, som tu pri tebe. Ona otvorila oči a hned sa spamätala zo zlého sna.- Už je ráno..Postavila som z lega domček. Pod sa naň pozrieť. Vstala z po
stele a nechala sa viesť dcérkou. Na koberci stál krásny domček.- Včak je pekný?
-Ano, nadherný..si šikovná..pozrela s hrdosťou na Kristínku.
-Aj Michalovi sa bude určite páčiť, poznamenala.
Na tie slová sa prebudili. Zmatene sa rozhliadla okolo sebe a natiahla ruku za budíkom. Bolo pol desiatej, najvyšší čas vstať. Dnes predsa ide s Michalom na tu
svadbu! V štvrtok ju napokon presvedčil a ona už nenamietla. So sestrou može ísť aj v nedelu. Musí jej ešte zavolať. Vytočila jej číslo. Na druhom konci vzápätí
začula sestrin hlas.
-Ahoj Lenka. Dnes z toho zrejme nič nebude.
-Prečo??
-Idem s tým mojím susedom na svadbu.
-Vážne?
-Ano.
-To je ohromné. Potom ti odpúšťam.
-A zajtra pojdem s vami.
-Dobre, Zuzi, teším sa sa.
-Musím sa už chystať. Ani vlasy nemám umyté.
-O koľkej majú obrad?
-O tretej.
-To stíhaš nič sa neboj.
-Tak zajtra okolo druhej?
-Platí.
-Fajn a čo podnikneme?
-Túru na kopec.
-Jasné. Prečo nie?
-A mozeš zavolať aj toho tvojho suseda, aspoň bude veselšie.
-Radšej nie.
-Ako chceš, nebudem ťa do ničoho nútiť.
-Tak idem sa už chystať. Zatiaľ sa maj. A peknú sobotu ti želám.
-Aj ja tebe. A nie že budeš sedieť..Pekne si zatancuj.
o pár hodín nesko sedela Zuzka s Michalom za stolom pri slávnostnom obede. Po svadobnom obrade v kostole sa všetci hostia premiestnili do jedného hotela pri
Oravskej priehrade.- Som rád, že si napokon šla, otočil sa Michal k Zuzke.
-Ja tiež, odvetila s plachým usmevom. Jeho zelené oči ju skúmavo pozorovali.
-Podme sa prejsť, o chvíľu bude zapadať slnko, navrhol zrazu.
-Dobre,nenápadne sa vytraťme.
-Myslíš, že tu budeme niekomu chýbať? zasmial sa.
-Asi nie.
Západ slnka už nestihli. Ked vyšli von, obloha už bola sfarbená do oranžova.-Nádhera, čo?
Zuzka prikývla. Pozrela k oblakom a usmiala sa. Tam niekde hore je jej anjelik. Tancuje v bielych šatách s ostatnými anjelikmi na lúke plnej margarét..
Hladina Oravskej priehrady bola pokojná. Zastali na jej brehu a Michal hodil do vody malý kamienok.
-Ešte pred rokom sme boli s Kristínkou v prístave. Sedeli sme na pláži, hrali sa karty a smiali sa. A potom mi Kristínka vyliezla na kolená a objala ma okolo
krku.- Mám ťa rada, mamička, zašepkakla. A mne vtedy od dojatia vhrkli do očí slzy. Aj teraz sa jej rinuli z očí. Obrátila sa k Michalovi a on ju objal.Silno, priate
ľsky..Slová boli v tej chvíli zbytočné. Ked sa o hodinu vrátili do hotela, parket bol plný tancujúcich ludí. Zuzke sa velmi tancovat nechcelo, tak si sadli na
za stol. Napili sa minerálky a pozorovali ostatných.
-Co robíš zajtra? spýtal sa jej zrazu.
-Idem so sestrou a s chlapcami vonku.
-Možem sa k vám pridať?
-Možeš kludne.
-A sestra nebude mať nič proti?
-Isto nie. Bude len rada, ušrnula sa Zuzka.
Michal mimovoľne položil ruku na jej koleno. Neodtiahla ju. Zdvihla zrak a nesmelo mu pozrela do očí..Us
mievali sa. Hriali nehou a láskou..Bála sa znova zaľúbiť. Bála sa, že ten komu dá srdce ju opäť opustí.Nechcela uz zažiť dalšie sklamanie..Niekde v podvedomí však túžila
po láske..Túžila milovať a byť milovaná..Ale čo ak to pekné zase skončí???
-O čom premýšľaš? spýtal sa jej zrazu Michal.
-O láske, odvetila ona.
-Viem, máš z nej strach, však? skúmavo si ju premeral.
-Ano, odvetila. Za tých sedem rokov som odmietla toľko pozvaní..až sa mi nechce veriť, že tu teraz sedím s tebou..,pozrela naňho.
-Netreba sa jej báť.Láska príde práve vtedy, ked ju najmenej čakáme a častokrát nás príjemne prekvapí, usmial sa.
-Láska je nádherná, pokial ju jeden nezničí..Potom ostane len bolesť,smútok a spomienky..
-To máš pravdu.
V sobotu sa na Michalov návrh vybrali na Skorušinu. Autom sa odviezli do Oravíc a odtiaľ pešo pokračovali v ceste.Ked došli na vrchol, chlapci sa hned rozbehli
k rozhladni. Michal so Zuzkou vyliezli za nimi. -Ahoj, mami, kričali na Lenku, ktorá stála dolu.
-Co su to tam za vrchy? ukázal Jurko prstom na Roháče.
-To su Roháče a tam dalej Poľské Tatry, odvetil Michal.
-Som smadný, zahlásil Mirko.
Michal mu vytiahol z ruksaka teplý čaj.
-Dakujem.
-Viete čo ma napadlo? ozval sa Jurko
-Nie čo? obrátil sa k nemu Michal.
-Ze by bolo skvelé, keby si bol naším ujom..Však? pozrel na brata.
-Ano priam geniálne..Nejdete sa náhodou vziať?
-Ešte ani spolu nechodíme, povedala Zuzka.
-Ale možte dnes začať, nie?
-Ja by som chcel..
-Aj ty, teta?
Zuzka celá červená odvrátila zrak.
-Teta, ty sa červenáš,zasmial sa Jurko.
-Povedz áno, zvolal Mirko a Jurko sa hned k nemu pridal.
-Ano, ano, prekrikovali sa navzájom.
Zuzka sa usmiala.-Ano chcem, odvetila červenajúc sa.
-Anooo, skríkli obaja a ťapli si dlaňami.
Ked chlapci zišli dolu z rohľadne, oni dvaja tam ostali. Michal vzal dalekohlad a podal ho Zuzke. Stal si za ňu, kým pozorovala Roháče.
-Som rád, že si suhlasila, povedal.
O pár minút sa k nim chlapci s hurhajom vrátili.
-Priniesli sme ti púpavový veniec.
-Daj ho Zuzke, pošepol mu Jurko do ucha s uškrnom. Obaja ich s očakávaním pozorovali.
-Prijmeš tieto kvietky odo mňa? pristúpil Michal k Zuzke.
-Ano.Su krásne, odvetila.
Michal jej položil veniec na vlasy.
-A teraz si púpavová princezná,poznamenal Mirko so smiechom.
O rok neskor sa Michal so Zuzkou vzali. Svadbu mali presne v deň Kristínkiných narodenín. V tú noc pred jej veľkým dňom sa jej opäť prisnila. Kráčali spolu po
lúke plnej púpav a držali sa za ruky. Vtom začuli ako na nich niekto kričí. Bol to Michal. Zastali a počkali, kým ich dobehne. Chytil Kristínku za ruku a išli
dalej.- Zatancujme si, ozvala sa dcerka. Na jej želanie sa všetci pochytali za ruky. Točili sa vo víre púpav a Kristínka sa veselo smiala..Ráno sa ponáhľala na luku, kde často spolu chodili.
Nazbierali kytičku púpav a zaniesla ju dcérke na hrob. So slzami v očiach tam stála
a šeptom odriekala modlitbu. Potom zdvihla zrak a zahľadela sa na modrú oblohu. Tam zhora sa na ňu usmieva jej anjelik. Dievčatko s krásnymi kučeravými vláskami, ktoré vždy
rozdávalo okolo seba radosť a úsmev..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár