Ako si tak zamyslená vykračujem, niekde v diaľke zacítim nádhernú vôňu. Počujem trepot malinkých krídiel, azda včelích alebo motýlích. Celkom blízko pri uchu sa zrazu ozve milý hlások.
Motýľ: Ahoj, kam si sa vybrala?
Ja: To ani sama neviem. Putujem, ale cieľa nepoznám.
Motýľ: To je čudné. Musíš mať nejaký cieľ, do ktorého sa dostaneš, inak sa vo svete stratíš.
Ja: Veď práve, už som sa stratila. Som na konci so silami.
Motýľ: Rád ti pomôžem. Ak chceš zavediem ťa do kraja, kde si oddýchneš.
Ja: Nevedela som, že aj motýle môžu ľuďom pomáhať. Aký si druh? Babôčka pávie oko alebo mlynárik?
Motýľ: Ani to prvé, ani druhé. Ja neobžieram kapustu, ktorú len s námahou vypestovali ľudia. Som užitočný motýľ, ale nežijem na zemi.
Ja: A kde potom? Vo vesmíre?
Motýľ: Nie. Vesmír je na míle vzdialený od môjho kraja. Moje miesto patrí fantázii. Namaľuj si ma a potom ma uvidíš.
Ja: Kreslenie mi veľmi nejde.
Motýľ: Tak ma opíš slovami. Vytvor vety, čarovné slovné hračky. Vyjadri sa ako poetka. Zahraj sa na kúzelníčku.
Ja: Dobre, skúsim to. Tvoje krídla majú farbu mora, tyrkysovomodrú, žiariacu ako kryštály v lúčoch slnka. Na nich sú zafírové bodky, oči, ktorými vyľakáš nepriateľa. V strede sú zlatožlté zrkadliace sa ako hladina jazera. Okraje krídiel lemujú rubínové pásy s nádychom do ružova.
Motýľ: Tvoja fantázia ma vyfarbila ako dúha oblohu. Budem zrkadlom tvojho opisu. Verný predstavám, kópiou tvojho sna. Chceš ma vidieť?
Ja: Jasné, Ukáž sa, nech uvidím nedostatky svojej obrazotvornosti.
Motýľ: Ak chceš vykrášli ma žiarou diamantov, leskom všetkých farieb prírodného sveta, blankytom mora, vôňou ruží..
Ja: Posypem ti krídla jemným zlatistým práškom a vôňou levandúľ.
Motýľ: Zavri n chvíľu oči a keď tip prikážem, potom ich otvor, ale neopováž sa podvádzať, inak sa rozplyniem v opare hmly.
Ja: Som pripravená. Objav sa v celej svojej nádhere pred mojím zrakom. Otvorila som oči a s obdivom som si prezerala výplod svojej fantázie. Bol presne taký aký ako si ho moja predstavivosť vybájila. Motýľ môjho sna.
Chcem sa premeniť na tvojho druha, zvolala som vzrušene a nedočkavo.
Moje ľudské telo na chvíľu zmizlo. Na miesto svojich rúk a nôh som mala ľahké, šuchotavé krídla. Mohla som lietať, prisadnúť si na kvety, dotýkať sa ich tenkými nôžkami, cítiť ich vôňu. Balansovala som v jemnom vánku, tancovala na lúke, sadala na kvety, sala peľ a tešila sa zo svojej premeny.
Motýľ: Odleťme spolu niekam ďaleko. Si navždy motýľ. Tak si sa rozhodla a nič už na tom nezmeníš.
Ja: Byť človekom bolo nesmierne zložité. Unavoval ma stres, starosti a kopa povinností. Keď ich nemám cítim sa oveľa ľahšia.
Motýľ: Na čo teda čakať. Vzlietnime z fantázie a uleťme z ľudského sveta.
Ja: Kam pôjdeme?
Motýľ: Na Kanárske ostrovy. Je tam príjemne, veľa slnka a vody. Mám tam mnoho kamarátov, svoju slnkom zaliatu pláž a tiež lúku plnú kvetov. Tak ideme?
Ja: Áno! Chcem ísť s tebou kdekoľvek pôjdeš!
Motýľ: Budem ťa viesť..
Odleteli sme zanechajúc za sebou posledné mesto. Môj rodný kraj sa pomaly strácal za nami. Cestou sme stretli Orla, ktorý nás na našu prosbu, vzal na svoje mohutné krídla. Sedeli sme celkom blízko seba, spolu sa triasli a nadchýnali oblakmi. Bolo to krásne...Vôbec sa mi nechcelo z toho sna sa prebudiť, život motýľa sa mi celkom zapáčil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár