-Nie, pokrútila som hlavou.- Tak sa volal aj môj bývalý, vyhŕkla som.
-To je ale náhoda, usmial sa.-A ty sa ako voláš?
-Simona.
-Pekné meno. Aj moja kamarátka je Simona. Vždy hovorím, že Simony sú krásne. A ty to len potvrdzuješ.
Mierne som očervenela. Čašník nám priniesol kávu, tak som sa radšej do nej rýchlo pustila.
-Vieš, že máš super účes?
Prikývla som.
-Páči sa mi tvoj úsmev. Je jedinečný a okúzľujúci.
-Môžem ťa pobozkať?
-Ja..nezvyknem sa..Nestihla som dopovedať, lebo jeho hnusné pery sa už prisali na moje..Pre istotu som držala ústa pevné zavreté. Keď neprestával, rýchlo som sa odtiahla.
-Ehm, zakašlala som.
-Hrozne ma priťahuješ, povedal na obhajobu svojho činu. Ty mňa vôbec, pomyslela som si znechutene. V duchu som horúčkovito premýšľala ako, čo najrýchlejšie utiecť. Vtom sa pri nás zjavil čašník.- Zaplatím, povedal a podával mu päť eur aj s prepitným.
Potom sa obrátil ku mne.- Tu nablízku je hotel, nepôjdeme tam?
Od zdesenia mi úplne vyschlo v hrdle.
-No ja..
Jemne sa dotkol mojej ruky.- Nemusíš sa ma báť. Nie som uchylák.
To ma rozomialo.- Ne..bo.. jím sa ťa, vykoktala som.
-Tak pôjdeme?
Pozrela som na hodinky. Bolo presne päť.
-Musím už ísť.
-Tak skoro? Začudovane na mňa pozrel.
Rýchlo som vstala a ponáhľala sa vonku. Preč od neho..Oprela som sa o múr a vydýchla si,ale iba na polminúty. On totiž vyšiel za mnou.
-Neverím, že už musíš ísť domov, povedal a pohľadom ma priam vyzliekal.
Myslela som si, že omdliem. Chytil ma za ruku a pobozkal na ušný lalôčik.
-Chcem sa s tebou milovať, zašepkal mi do ucha.
Okamžite som zbledla. Ešte že sa v tej chvíli pri nás objavil Juraj. Bola som tomu celkom rada.
-Ahoj, sladko som sa na neho usmiala. Moje oči hovorili- Zachráň ma. Nikdy ti to nezabudnem. Porozumel tomu.
-Hľadal som ťa. Vrátil som sa a už nikdy ťa neopustím, povedal.
-Som taká šťastná, Martinko, vykríkla som a hodila sa Jurajovi okolo krku.
-Čo to má znamenať? Nechápal Martin
-To je môj bývalý..Odišiel, no vrátil sa. Nie je to ohromné?
-Tak to poriadne oslávte, uškrnul sa a pobral sa svojou cestou.
-Ďakujem, otočila som sa k Jurajovi.-Fakt si mi veľmi pomohol.
-Kde ste mali v pláne ísť?
-Do hotela.
-A môžem ťa teraz ja pozvať na rande?, nespúšťal zo mňa zrak. Musela som si pripustiť, že tento muž ma priťahuje..Hoci som sa na neho ešte stále hnevala kvôli tej fotografie, nemohla som odmietnuť, ved ma zachránil pred uchylákom. A po pravde rada by som sa o ňom dozvedela viac.
-Dobre, súhlasila som.-Ale nie, že si budeš dovoľovať, vystríhala som ho.
-To nehrozí, odvetil.-Pokiaľ druhá osoba nedá k tomu podnet.
-Ja podnety zásadne nedávam.
-Len aby, skonštatoval.
Napokon nebolo len jedno rande ale tucet ďalších. Po mesiaci a pol sme začali spolu chodiť. Segra si nikdy neopustí pripomenúť mi, že to vďaka nej, mám takého skvelého priateľa. A ja som rada, že som k nemu išla. Lebo keby nie Juraja, asi stále počúvam Nothing compares to you a na nočnom stolíku mám fotografiu Martina. Tej som sa už zbavila rovnako aj jeho pekných darčekov. Plyšáky som darovala Julke, mojej malej netery. Tá bola nimi ohromená. Pekne mi poďakovala a vyhlásila, že som najlepšia teta na svete. Perníkové srdiečka som hodila do koša. Aj tak boli staré Na čo doma opatrovať darčeky od človeka, ktorý vám ublížil? Myslím, že on mi za to ani nestojí.
Juraj mi dal na dvadsiate tretie narodeniny vlastnoručne vyrobené plyšové srdiečko. To je pre mňa tým najkrajším dôkazom lásky. Žiadny darček od Martina by sa mu nevyrovnal..
THE END
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
4. 3.marca 2013 17:05
heh, by ma zaujimalo, do akej miery je to zalozene na skutocnej udalosti. bo cosi mi vravi, ze do velkej
Napíš svoj komentár