Láska je ako vietor. Nevidíš ju, ale cítiš.
Sedela som v kupé rýchlika a cez zahmlene okno pozorovala meniacu sa krajinu. Už iba dvesto kilometrov a budem doma. Cim viac sme sa blizili k môjmu rodnému kraju, tým viac moja radosť rástla. Konečne po dlhom roku strávenom cudzine uvidím svoju rodinku. Veľmi som sa na nich tešila.. na moju mamku, ocka, malú sestričku, starkú... Bolo nádherné cestovať rýchlikom, ktorý sa uberal na Oravu, kde som bývala. Tu som prežila dvadsať rokov svojho života, svoje detstvo a mladosť. Milovala som oravskú prírodu, tie krásne hory a vrchy, ku ktorým ma viazalo silne puto.
Na železničnej stanici ma už čakala cela moja rodinka. Srdečne som sa s nimi zvítala a potom za nadšeného džavotu mojej mladšej sestry sem sa pobrali vo veselej nálade domov. V povetrí sa vznášala čarovná vôňa jari, ktorú som tak milovala.
Po dvoch hodinách strávených s rodinou mi zavolala moja dobra kamarátka a pozvala ma do cukrárne na koláč.
-Som taká rada, že ta vidím Mirka, objala ma Janka.
-Aj ja... Ako vidím vôbec si sa nezmenila.
-Ani ty, odvetila Janka so smiechom.
Sotva sme si sadli, už ma Janka ohúrila prekvapujúcou novinkou.
-Igor sa vrátil domov z Nemecka, povedala očakávajúc výbuch radosti.
-Čo? Neveriacky som na ňu pozrela.- A kedy?
-Už asi mesiac je doma.
-Dlho som ho nevidela.. Naposledy myslím pred tromi rokmi, povedala som a upila si z pohára kofoly, keď sa otvorili dvere cukrárne a dnu vošiel spomínaný Igor. Stačil jeho jeden jediný pohľad, aby som vedela na čom som. Tvoje hnedé oči sa zastavili na mojej tvári a ja som z nej mohla prečítať udiv, prekvapenie a ... niečo, čo som nevedela definovať.
S Jankou sme sa na seba sprisahanecky pozreli a usmiali sa.
Igor bol môj najlepsi kamarát. Poznali sme sa už od základnej škole a trávili spolu cele dni, naháňali sa, hrali futbal alebo lozili po stromoch po stromoch. Mama sa vždy smiala, keď som povedala, že idem vonku s Igorom a jeho partiou. Hrávali sme sa na indiánov, či
policajtov a hoci som bola dievča dobre som s nimi vychádzala.
Keď som mala šestnásť, bláznivo som sa zaľúbila do jedného chalana. Chodili sme spolu pol roka a potom ma nechal kvôli nejakej okúzľujúcej blondínke. Ty si bol prvý komu som to povedala a na koho pleci som sa vyplakala. Tvoje slova útechy mi veľmi pomohli. Vtedy som si pomyslela, že je skvele mat priateľov , ktorí vás vždy podržia aj v ťažkej chvíli. A potom o niečo neskôr si mi oznámil, že odchádzaš za pracou do Nemecka. Bol to pre mňa obrovsky sok...Vôbec som nečakala, že raz odídeš a ja ta nebudem vídať.. Že sa nebudeme spolu blázniť, korčuľovať, spolu vysedávať v piatok v bare... Nechcela som, aby si odišiel tak ďaleko... Napokon sme sa dohodli, že mi budeš pravidelne písať a informovať ma o svojom živote, čo si aj robil prvé tri mesiace, kým si sa nezaľúbil do Nemky s modrými ocami. To bol ten kľúčový okamih, kedy sa naše kamarátstvo pretrhlo. Nevedela som o tebe dlho nič až doteraz, kým si sa opäť nevrátil na Oravu.
-Mirka., začula som tvoj krásny hlas, ktorý ma hneď prebral zo spomienok.. Vyskočila som ako v tranze zo stoličky a objala ta ako vtedy pred tromi rokmi na železničnej stanici.
-Tak dávno som ta nevidel, poznamenal si nespúšťajúc zo mňa zrak -Budú tomu tuším tri roky, však?
-Áno, prikývla som.
-Ako si sa mala v Anglicku? Rozprávaj, som hrozne zvedavý, vyzval si ma ja som začala hovoriť o malom Jackovi, o ktorého som sa cely ten rok starala, o jeho rodičoch, o Londýne.... A potom sa karta obrátila a ja som počúvala Igora... Dívala som sa do jeho hnedých očí, zatiaľ čo on nadšene hovoril o svojich skúsenostiach v jednej reštaurácii, kde robil čašníka.
Pred vyše tromi rokmi som k nemu začala cítiť niečo viac.. Páčil sa mi, no hanbila som sa dať najavo svoje city, lebo som si myslela, že ma berie iba ako kamarátku.
V spomienkach sa mi vybavil jeden krásny letný deň, keď som už bola do teba zaľúbená až po uši. Vtedy sme sa spolu vybrali prejst. Cestou sme sa navzájom doberali ako sme to mali vo zvyku a potom si do mňa hodil bodliaky a nastala vojna.. Potom sme zašli k rieke, dali si dolu topánky a vošli do prúdu. Ošpliechala som ta vodou a ty si mi to vrátil.
Ľúbila som ta, no ty si to nevedel a k priznaniu som nemala odvahu. Koncom leta si odišiel do Nemecka a mne to celkom zlomilo srdce. Deň pred tvojim odchodom som preplakala celu noc a vyčítala si, prečo som ti nič nedala najavo... V poslednú dobu sa mi aj zdalo, že na mňa pozeráš trochu inak ako na kamarátku. A keď si sa dotkol mojej ruky, zazrela som ti v očiach niečo zvláštne, niečo čo som tam predtým nikdy nevidela. A možno sa mi to len zdalo, ja už fakt neviem.
Igor
Ak chceš byt milovaný, miluj. ( Seneca)
V ten večer ma kamarát aj s priateľkou pozval do cukrárne. Najprv som s nimi nechcel ist, no Tomáš ma nakoniec presvedčil. Vraj odkedy som prišiel z Nemecka, nechodím okrem prace nikde. Tak som teda s nimi išiel a bol som veľmi rad, že som sa nechal prehovoriť, lebo keby som ostal doma, neuvidel by som Mirku. Keď som ju zbadal sedieť pri stole a usmievať sa, srdce sa mi bláznivo roztancovalo. Aký som len bol rad , že ju opäť vidím. Najradšej by som ju vzal do náruče a vybozkával, no vedel som, že na to nemám nárok. Veď vždy sme boli len kamaráti. V osemnástich sa to však zmenilo. Bezhlavo som sa do nej zaľúbil prave vtedy, keď začala chodiť s Jurajom. To mi celkom zlomilo srdce. Sníval som o nej cele dni, no so svojou tajnou láskou som sa jej bal zdôveriť. Isto by ju to šokovalo, myslel som si. Napokon som si povedal, že bude lepšie, keď sa nebudeme vídať. Tak som odišiel do Nemecka. Tam som spoznal jednu krásnu Nemku, ktorá ma očarila svojimi nádhernými modrými ocami. Myslel som si, že ma ľúbi, no opak bol pravdou. Po piatich mesiacoch som totiž zistil, že krásna Julia nechodí len so mnou ale aj s jedným zazobaným podnikateľom, s ktorým dokonca spáva. Po tej trpkej skúsenosti som si povedal, že sa už radšej nezaľúbim. Nie, už som sa nechcel opäť sklamať..
Občas, keď ma pochytil smútok za domovom, som si vytiahol zo skrinky fotoalbum a prezeral si naše spoločné fotografie s Mirkou. Tužil som jej zavolať, no vždy v poslednej chvíli som si to rozmyslel. Veď čo ak už ma priateľa? Obhajoval som svojej konanie. A však v kútiku srdca som dúfal, že tomu tak nie je.. Že je slobodná... a že mam u nej aspoň malú šancu..
Zo spomienok ma vytrhol jej jemný hlások, ktorý sa mi tak páčil. Pozrel som jej hlboko do oči a zasníval sa.
-Počúvaš ma vôbec...?
-Ach áno len som sa trochu zamyslel.
-Trochu? Usmiala sa na mňa. –Už najmenej desať minúť vyzeráš ako duchom neprítomný.
Jej slova ma pobavili. –A priateľa máš? spýtal som sa.
Zavrtela hlavou a mňa to nesmierne potešilo. Od radosti som začal klepať po stole.
-A čo ty?
-Slobodný, odvetil som so šibalským úsmevom.
-A ta Nemka? S ňou si sa rozišiel?
-Áno. Zistil som totiž, že ma podvádza.
-Tak to mi je fakt ľúto..
Na chvíľu sme zmĺkli, keď sa ozvala moja kamarátka Janka.
-Niekedy som rozmýšľala, prečo ste sa vy dvaja nedali dokopy..
Obaja sme na seba pozreli. A ja som si v tej chvíli želal, aby som vedel, čo si ty o tom myslíš..
-No... vždy sme boli dobrí kamaráti, povedala Mirka.
Ale ja nechcem byt len kamarát. Chcem byt aj niečo viac, kričalo moje srdce. Chcem ta pobozkať, objať a pohladiť nežne po tvári. Tužím byt tvojim ochrancom, tvojou oporou a bútľavou vŕbou. Chcem, aby si vedela, že pre mňa znamenáš strašne veľa...
-To áno, odvetil som zamyslene.
-Aj z kamarátstva môže byt láska, poznamenala Janka.
–Tak ja už pôjdem. Ešte musím zajst za starkou, povedala Mirka a vstala od stola.
-Hm.. no škoda, Dúfam, že sa uvidíme aj zajtra, spýtavo na mňa pozrel Igor.
-Jasne môžeme, aj tak nemám nič v pláne..
-Fajn o tretej prídem po teba, platí?
-Platí, odvetila Mirka.
Nemohol som už dlhšie skrývať svoje city k nej. Musel som jej to povedať aj za cenu odmietnutia. O tretej ako sme sa dohodli som teda po ňu prišiel. Privítala ma svojim úsmevom na perách, ktorý sa mi na nej tak páčil.. Ten úsmev vedel rozohnať všetky mračná smútku v mojom srdci. Bol čarovný, no ona to nevedela...
Navrhol som, aby sme sa spolu išli prejst k rieke, k miestu, ku ktorému nás pútalo toľko spomienok. Malo to svoj význam, pretože práve na tom mieste som ju chcel požiadať o ruku. Vo veselej nálade som si začal pospevovať Zuzku Smatanovu:
Vieš kto si a vieš kto ja...Sme tak vzdialení od seba.. Pre mňa stačí úsmev čo dávať vieš a cestu si ku mne nájdeš...
Mirka sa ku mne hneď pridala:
Daj ruku do mojej ruky...je je je
Nebráň sa a daj sa viest... o o o
Keď sme došli k rieke, sadla si si na kameň a hodila do vody malú skalku.
-To boli časy, keď sme tu spolu chodili.. A pamätáš sa ako som tu postavila z piesku hrad a ty si mi ho zbúral?
-Áno, pamätám si. Potom si sa celu cestu so mnou nebavila... povedal som a na chvíľu sa odmlčal.
-Vieš, Mirka ja som ta dnes nezavolal vonku len tak, ale aby som ti povedal niečo dôležité. Vždy si bola mojou najlepšou kamarátkou, ktorú som mal veľmi rad a vážil si ju. Trávili sme spolu veľa času, hrávali sa spolu, navzájom sa doberali.. V šestnástich si si však našla frajera, ktorému si sa venovala viac ako mne, čo bolo celkom pochopiteľné, no ja som to ťažko znášal, pretože práve vtedy som k tebe začal cítiť niečo viac. Žiarlil som na Juraja, že ta môže mat a ja nie... Bol som do teba blázon, no ty si nič netušila a ja som sa ti bal zdôveriť so svojimi citmi.. Až včera, keď som ta po rokoch opäť uvidel v cukrárni som si povedal, že je načase vyjst s pravdou von aj keby si ma mala odmietnuť, dopovedal som a pozorne sa na ňu zahľadel.- Ľúbim ta, Mirka, vyriekol som dívajúc sa jej do tvare.
Od dojatia mi vyhŕkli z očí slzy. O tomto som predsa toľko snívala.
Zdvihla som zrak a usmiala sa cez slzy.
Igor sa zľakol- Mirka prečo plačeš?
-To si nevšímaj. Sú to slzy šťastia.
-Ako..? nechápavo na mňa pozeral.
-Tiež som na tom bola podobne. V sedemnástich som sa do teba zaľúbila, no myslela som si, že keby som ti to povedala, pokazila by som tým naše krásne kamarátstvo a to som nechcela... Nazdávala som, sa že ma nemôžeš ľúbiť, keď sme len kamaráti..
-Ale zmenilo sa to, usmial sa Igor a chytil ma za ruku.
-Vezmeš si ma Mirka? , spýtal sa hladiac mi nežne do oči. So slzami v očiach som odvetila áno... To osudové áno, ktoré nás malo spojiť na spoločnú cestu životom...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár