Ako som už spomenula, mám dvojča.Už od malička sme však úplne iní. Dokonca na to prišli aj doktori, ktorí nám obom vypočítali rozdielny dátum príchodu na svet. Vyzerá to tak,že ja som sa na svet viac tešila,keďže som sa mala narodiť o necelý mesiac skôr ako môj brat. Avšak, nejakým zázrakom uzrel svetlo sveta o 10 minút predo mnou. Toto som mu však doteraz neodpustila, a odvtedy som všade prvá. Či už sa to týka kiahní alebo prvého úniku z postieľky.
Podľa svojho znamenia som do vienka mala dostať sklon k obezite, pokojnosť, melanchóliu a váhavosť...Rakom sa pripisuje aj mäkká a poddajná povaha. Dokonca by som mala aj veľmi trpieť, keď rodičia nie sú doma.
V skutočnosti sa u mňa od prvého dňa prejavujú úplne iné vlastnosti. Každý náznak nespravodlivosti ma oberá o pokoj a zdržanlivosť, málokedy sa dokážem zaradiť do „stáda“ pretože moja bojovnosť ma stále ženie niekam vpred. Takto vyzbrojená som bez ujmy svojho ega prežila prvých 6 rokov svojho života. A potom nastal ten deň, kedy sa začal kolotoč povinností, ktorý sa zastaví mojím posledným výdychom.
Dvíha sa opona,a začína sa dráma celoživotného vzdelávania. Premiéra sa konala na zákl. škole na Solinkách- prvý režisér- pani učiteľka Šenková. K nej sa postupne pridávali ďalší a ďalší režiséri so svojimi predstavami môjho účinkovanie v tejto nekonečnej dráme. Neraz sa mi z toho zatočila hlava a zabúdala som, čo ktorý režisér požaduje. K tomu sa pridala moja horúca hlava, zbrklosť a niekedy až prehnaná úprimnosť a končilo sa to posedeniami v riaditeľni a opakujúcimi sa pokarhaniami...
Ďalej mi bola pridelená rola študentky na Gymnáziu. Toto je vyšší level a profesori sami niekoľkokrát nevedia, ako bude to predstavenie vyzerať. Káždý účinkujúci má kúsok svojho sveta, kde načerpáva sily na ďalšie úlohy.
Moja skrýša sa volá Ranč u Edyho, a jeho stálymi obyvateľmi sú kone. Pri nich dokážem vypnúť. Mám tam aj skvelú partiu, ktorá sa vyvinula z mojich zverenkýň jazdeckého krúžku. Kone sa snažím spoznávať už 7 rokov. Chcem ich pochopiť a rozumieť im. Spolu s touto záľubou mi už na niekoľko rokov prischla aj úloha jazdeckého trénera. Stretávam sa so zaujímavými, mladými i starými ľuďmi. Taktiež sa venujem aj takzvanej hippoterapii- čiže rehabilitácii postihnutých detí na konskom chrbte.
Tieto skúsenosti by som chcela zúročiť aj v budúcnosti. Ak neostanem vo svojom konskom svete a nebudem sa venovať mladým jazdcom, skúsila by som šťastie na pedagogickej fakulte, aby som nestratila živý kontakt s ľuďmi.
Zatiaľ však nič nie je isté. Možno sa nájdem v úplne inej oblasti. Hlavne aby som bola spokojná s tým čo, a ako robím.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
drbna
23. 1.januára 2008 23:43
neviem..nieje to zlé..to určite nie..ale mne to príde také obyčajské...
2
nela, pedagogicka?.... ...to hadam nie!...dostat ziaka, ako si ty... ....ale nie... ....
pekne zbeletrizovane ....ty mamine lono... ...zas neprehanaj! ...a brusko..no nejaka mila si, nie?
ale inak si to asi vystihla..a dobre sa to cital
pekne zbeletrizovane ....ty mamine lono... ...zas neprehanaj! ...a brusko..no nejaka mila si, nie?
ale inak si to asi vystihla..a dobre sa to cital
Napíš svoj komentár