Konečne nastal Júl. Vysnívaný mesiac. Po maturite, po skúškach na výšku som už len čakala na odpoveď. S úsmevom som šla odomknúť dvere domu, keď som prekvapene zistila, že sú odomknuté. Vošla som dnu a počula hlasy z obývačky. Naši sú doma? Bolo to nezvykom.
„Konečne prišla Mária Elena,“ postrehla mama a vyšla ku mne na obrovskú chodbu. Vyvalila na mňa oči, „ako to vyzeráš?“ šepkala.
Pozrela som na seba: „čo?“ nerozumela som. Mala som oblečené čierne rifle, čierne tielko a conversy. Pokiaľ šlo o zvyšok, tak dlhé hnedé vlasy som mala len prečesané, okolo očí čierne linky a všetko končili okuliare s čiernym rámom.
„Máme návštevu a ty sa oblečieš takto?!“ vyčítala mi oblečená v hnedom kostýmčeku a jemným make upom. Bola úspešná právnička, ktorá si vzala ešte úspešnejšieho právnika. Výsledkom som mala byť ja- úspešná dcéra a právnička po rodičoch.
„Bola som len vonku. O čo ide?“
„Takže vy ste Mária Elena?“ objavil sa pri nás z obývačky starší pán v talianskom obleku šitom na mieru.
„Áno...,“ odpovedala som jemne zmetene.
„Teší ma. Ja som Henry Walter a som rád, že môžem osobne oznámiť mojim dobrým priateľom, čiže tvojim rodičom, že ste úspešne zvládla prijímacie skúšky na moju Právnickú fakultu.“
Práve v tomto okamihu do seba všetko zapadlo. Ich predstavy o tom, že zo mňa spravia svoju pýchu a klenot dokonalý v každej situácií sa im začínali rysovať. Keď sa znova vybrali do obývačky, mama ma zachytila rukou.
„Choď sa prezliecť.“
„Mami, prestaň. Aj tak ma už videl.“
„Mária Elena, neodvrávaj mi,“ varovala ma, „pokazila si celý prvý dojem.“
„Myslím, že vášmu kamošovi a jeho právnickej fakulte môj prvý dojem vadiť nebude.“
Neskutočné tri hodiny som bola svedkom toho, ako si všetci traja (mama, otec a Henry) lezú obrazne povedané do riti a sem-tam som prehodila pár viet o tom, ako rada pôjdem na právnickú fakultu.
„Zvládli sme to,“ tešil sa otec a usmieval sa na mamu.
„Áno, ale Mária sa musí viac snažiť.“
„Prosím?“ zdvihla som na ňu pohľad zo zeme, „viac snažiť?“
„Áno,“ vzala zo stola papier a ukázala mi ho, „bola si až štvrtá! To na fakulte stačiť nebude!“
Toto ma úplne dorazilo. Postavila som sa: „fajn, tak ma vyhodia a budem robiť niečo iné.“
Otec sa ku mne priblížil: „čo si povedala? Platili sme ti štyri roky doučovania, aby si sa tam dostala!“
„Ja viem. Minule mi mama pripomenula, že vám, narozdiel odo mňa, stačil rok doučovania, aby ste sa tam dostali.“
„Mladá dáma, počujem, že si drzá?“ prekrížil si ruky.
„Ja len žiadam, aby ste sa ku mne správali ako k dcére!“
„A nesprávame sa tak k tebe?!“ vybuchla mama, „podporujeme ťa, platíme štúdium, živíme ťa, šatíme ťa!“
„Nie. Hovoríte mi čo mám robiť, ako sa mám obliekať, aké divadlo mám hrať na verejnosti. Takéto zaobchádzanie je dobré pre vašich zazobaných klientov a na súde.“
„Si nevďačná,“ vyšlo z mamy bez kúska emócií.
Urobila som tri kroky dozadu: „viete čo? Nebojte sa. Na fakulte zo mňa urobia rovnaké monštrum, ako ste vy dvaja,“ otočila som sa a odišla do izby.
Ľahla som si na posteľ a rozmýšľala nad svojim životom. Žila som v zlatej klietke, v sklenej guli, kde som mala všetko, no zároveň nič. Posunula som vankúš a rukou narazila na nejaký papier. Posadila som sa a uvidela dopis, ktorý mi prišiel predvčerom. Otvorila som ho a začítala sa. Po chvíli mi vyšli slzy. Pravda bola taká, že vždy, keď naši neboli doma, tak som písala knihy, venovala sa literatúre, obohacovala svoj introvertný typ povahy a po maturite sa rozhodla poslať prihlášku na štúdium dramaturgie a scenáristiky. Poslala som im svoje práce a pozvali ma na talentovú a ústnu skúšku. Vstala som a hodila obálku aj s listom do koša. Veľmi som sa bála ísť proti rodičom. Odborníci usúdili, že mám talent, moje práce sa im páčili a ja som to dopredu vzdala. Rozplakala som sa ešte viac a počula, ako moji rodičia znova odišli- zrejme do práce. Ležala som na posteli v úplne pochmúrnej nálade niekoľko hodín, keď som sa postavila a šla si po pyžamo do skrine. Otvorila som ju a vytiahla nočnú košeľu. Niečo mi vypadlo. Zápisník. Vzala som ho a začítala sa. Moja tvorba. Odtiahla som pyžamá a hľadela na kopu zápisníkov a usb-čiek. Všetko bolo schované za pyžamami, aby mi to mama a otec nenašli. Potom som sa zahľadela na sukne, blúzky, saká, to čo odo mňa vyžadovali rodičia, a v tej stotine sekundy som sa rozhodla. Skriňu som zatvorila, schmatla kabelku a utekala do auta- smer talentová a ústna skúška. Celú cestu som počúvala hudbu, opakovala si, že mi asi preskočilo a upaľovala nočnou diaľnicou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár