Odvtedy, čo som sa vrátila zo zápisu ubehlo dva a pol týždňa. Balila som si veci do kufra a nemohla sa dočkať vysokej školy, keď všetko nechám sa východe v zlatej klietke mojich rodičov a začnem nový život na vysokej. Presne tento okamih mal nastať zajtra.
„Pyžamo máš?“ pýtal sa Nat cez skype. Akurát pracoval a kontroloval nový tovar- gitary.
„Áno. Jasné, že áno. Osem druhov. Bude mi to stačiť?“ uvažovala som nahlas.
„Keď ti dôjdu, tak si ich vyperieš,“ pripravoval cenovky.
„Ale ja som ešte nikdy neprala,“ vyslovila som obavu.
Prestal písať a usmial sa na mňa: „to vážne?“
„Nám perie pani, ktorá príde raz za týždeň a zrazu mám plnú skriňu čistého oblečenia.“
„Och moja,“ poľutoval ma, „tvoje začiatky samostatného života budú ťažké.“
„Práve na to sa teším. Budem zhlboka dýchať a robiť si čo chcem,“ lietala som nadšením.
„Ak chceš, tak ti s praním môžem pomôcť.“
„Ty si perieš sám?“ neverila som s jemným pobavením v hlase.
„Samozrejme. Preč z domu som od sedemnástich. Myslíš, že som za päť rokov nikdy nepral a kupoval si zakaždým čisté oblečenie?“
„Mohol si si niekoho najať na pranie,“ radila som mu.
„Keď budem zarábať tisíce eur, tak o tom pouvažujem.“
Začula som zdola buchnutie vchodových dverí. Hodila som do kufra posledné čierne náramky a zatvorila ho: „asi už prišli naši. Budem pomaly končiť. Teším sa na zajtra. Uvidíme sa?“
„Aj ja sa teším. Niky mi dookola píli uši kedy sa presťahuješ.“
„Zajtra,“ žiarila som, „maj sa Nat.“
„Maj sa Nen.“
Zaklapla som notebook a s optimistickou náladou, ktorú mi nič nemohlo pokaziť, cupitala dole schodiskom k našim.
„Ahojte!“ zakričala som, „rozmýšľa..,“ zastala som, lebo som okrem rodičov na chodbe zbadala Lea, „...la som, ako to zajtra urobíme.“
„Ahoj,“ pozdravil ma.
„Ahoj,“ odzdravila som vykoľajene, „ty tu čo robíš?“
„Mária,“ napomenul ma otec, „máme pre teba prekvapenie.“
Nadvihla som obočie: „to sa vám teda podarilo.“
Leo samozrejme zachoval charakter ako vždy: „bol som na svojej chate v Tatrách a tvoji rodičia ma poprosili, či by som ťa zajtra nevzal do Bratislavy a nepomohol ti vybaliť.“
„Neveziete ma zajtra vy?“ spýtala som sa dotknuto mamy a otca.
„Nie. Leo aj tak zajtra cestuje domov do Bratislavy. A máme veľa práce. Okrem iného zbytočne pôjdu dve autá.“
„Zbytočne? Ste zazobaní a je vám ľúto odviezť dcéru na internát, keď ju až do Vianoc neuvidíte?“ vyrazili mi dych.
„Zlato,“ pohladila ma mama po líci, „budeme na teba myslieť každý jeden deň. No sú veci, ktoré musíš niekedy obetovať. To ťa pri štúdiu určite naučia.“
„Samozrejme...,“ odvetila som, hoci som dobre vedela, že takáto byť nechcem.
„My s mamou sa musíme vrátiť do práce a potom ideme na večeru,“ vysvetlil otec, „zatiaľ sa tu majte.“
„Vy odchádzate?“
Bola to odo mňa hlúpa otázka. Bez okolkov odišli a ostala som sama s Leom v prázdnom dome. Nasucho som prehltla a začínala mať zlé tušenie.
„Dáš si niečo?“ navrhla som.
„Zatiaľ nie. Už si pobalená na zajtrajšie sťahovanie?“
„Nie tak úplne. Ešte chvíľku budem potrebovať.“
„Tak sa choď dobaliť a ja ťa počkám.“
Prikývla som na súhlas: „zatiaľ sa tu cíť ako doma.“
Vybehla som späť do izby a zanadávala si. Moji rodičia si asi robia srandu! Aby som sa upokojila, pustila som si hudbu a do štvrtého kufra v poradí balila svoje najväčšie poklady- hudbu, knihy, zošity zápisníky, USB-čka s mojou tvorbou a samozrejme elektronickú čítačku. Po dvoch hodinách som niečo začula. Vykukla som cez balkón a uvidela Lea ako sa kúpe v našom bazéne.
„Bolo ti azda horúco?“ zabávala som sa na ňom. Prestal plávať a pozrel na mňa.
„Obleč si plavky a poď ku mne.“
„Nie, mám veľa práce.“
„Ale dlhé mesiace si nezaplávaš. Musíme využiť posledné teplé dni.“
Uvedomila som si, že mal pravdu. Leto sa definitívne končilo. Obliekla som si čierne plavky a ponáhľala sa dole. Ako prvé som si uvedomila, že na záhradnom stolíku stoja dva poháre mojita.
„Ty si urobil drinky?“
„Nemohol som?“ potmehúdsky sa usmieval z vody.
„Mohol,“ podišla som k bazénu a skočila do neho. Doplávala som k Leovi a ošpliechala ho. Začali sme si doberať jeden druhého, potápať sa, naháňať, až ma chytil za ruku a pritiahol k sebe s pohľadom do očí. Opäť ma začal bozkávať a môj mozog hľadal výhovorky, aby som sa z tejto situácie vykrútila. Napadlo ma len...
„Nepočul si zvonček?“ prestala som s bozkami.
„Nikto nezvonil.“
„Ja myslím, že áno,“ odplávala som od neho a po schodoch vyšla z bazénu. Vyžmýkala som si vlasy a zatvorila sa v kúpeľni. Dala som si dlhú sprchu a snažila sa prísť na to, čo robiť. Leo mi dával viac ako okato najavo, že o mňa má záujem a moje telo hľadalo len výhovorky, možnosti úteku a vyhýbanie sa mu. Našťastie, keď som vyšla zo sprchy, tak sme sa v pokoji navečerali, pozreli film a o bazéne nepovedal ani slovo. O deviatej večer som mu ukázala hosťovskú izbu, zatvoril sa do kúpeľne a tak som si v pyžame- tričko a nohavičky ležala na posteli. Nat nebol na nete kvôli skúške s kapelou, tak som len blúdila po známych stránkach. Prerušilo ma klopanie a otvorenie dverí. Vošiel Leo, osprchovaný len s osuškou okolo pásu a dvoma pohármi mojita v rukách.
„Nedala si si ho,“ ukázal pohár.
„Úplne som zabudla,“ usmiala som sa.
„Nech sa páči,“ podal mi jeden a posadil sa ku mne na posteľ. Odpila som slamkou a snažila si hľadieť na ruky.
„Môžem sa ťa niečo spýtať? Niečo osobnejšie.“
„Skús. Uvidím, či odpoviem.“
„Máš priateľa, že sa ma tak neskutočne strániš?“
Položil svoj pohár na nočný stolík a pomaly, ale isto som začínala byť nervózna.
„Nemám priateľa. Len je to na mňa príliš.“
„Príliš? Niekto si dá jednorazovku na wc-ku baru po dvoch pohárikoch.“
Trošku mi zabehlo: „aha... takže téma prešla rovno k sexu.“
„Si úžasná, sexy, dospelá, ja som úžasný, sexy, dospelý, tak prečo nie?“ vzal mi pohár a položil ho k svojmu.
„Neviem čo mám na to odpovedať.“
„Nemusíš vôbec nič,“ nahol sa ku mne a bozkával ma. No inak ako predtým. Tento krát to bolo lačnejšie a vášnivejšie. Prešiel na krk a keď som neprotestovala, dal ma ľahnúť. Svoju osušku hodil na zem a nahý čupel nado mnou. Telo mal bezchybné, to som musela uznať. Vyzliekol mi tričko, nalepil sa na mňa telom a popri bozkoch ma hladil na hrudníku. Zastonala som, keď rukou prešiel na vnútornú stranu stehien a následne až za nohavičky. Otvorila som oči a videla mu na tvári úsmev. To by nevadilo, no nebol to klasický šťastný úsmev. Skôr ten, ktorý som na ňom videla príliš často- škodoradostný.
„Prestaň,“ odstrčila som ho na bok.
„Prosím?“ vyvalil na mňa oči priam šokovane.
Postavila som sa z postele a obliekla si tričko: „chcem, aby si odišiel z mojej izby.“
„To ma tak necháš?“ hľadel na mňa s nechápavým pohľadom.
„Áno,“ vzala som osušku a hodila mu ju, „môžeš sa vrátiť pod studenú sprchu.“
„Ty asi sranduješ.“
Pokrútila som hlavou a otvorila dvere izby aby naozaj vypadol. Postavil sa z postele, omotal si osušku okolo pása a šiel ku mne.
„Mária, myslíš, že sme skončili?“ prepaľoval ma pohľadom. Už to, že ma nazval Máriou a nie Nenou, ako ma volal Nat, ma vnútorne presvedčilo o správnosti.
„Myslím,“ odstúpila som od neho, že mu vrátim poháre. Chytil ma surovo za predlaktie a otočil k sebe. Na chvíľku ma to až vystrašilo, pretože sa nazlostil.
„Zapamätaj si, moja milá, že ja neprehrávam!“
„Pusť ma,“ povedala som mu rázne do očí, „inak si ma nepraj.“
„Nechci ma mať za nepriateľa, inak to oľutuješ. Dávam ti dobrú radu,“ pustil ma a odišiel s buchnutím dverí, že sa mi až otriasol nábytok. Chytila som si miesto kde ma držal a od bolesti si ho šúchala. Uvažovala som nad tým čo vlastne povedal, keď mi začal zvoniť mobil. Pozrela som na neho a zdvihla.
„Ahoj Nen,“ pozdravil nadšene Nat a pri tom oslovení sa všetky myšlienky na Lea stratili. Usmiala som sa.
„Ahoj Nat, deje sa niečo?“ ľahla som si späť na posteľ.
„Nie, len máme po skúške a tak som si povedal, že ťa pozdravím kým pôjdeš spať a zajtra sa presťahuješ do Bratislavy.“
„Úprimne sa na mňa tešíš?“
„Ani nevieš ako! Adoptovali sme si ťa a si člen rodiny.“
„Rodiny?“ smiala som sa.
„No... všetci piati ťa podporujeme, voláme si s tebou denne, držali sme ti prsty na zápise, chytali sme ťa, keď si mala skočiť z okna a ak by ti niekto ublížil, dostal by od nás bitku. Hovorím z vlastnej skúsenosti, pretože keď si kvôli mne plakala, tak ma dosť kritizovali a hustili do mňa... nie je toto rodina?“
Srdce sa mi rozbúchalo a vyšla mi slza: „ste tá najlepšia rodina na svete.“
Nathan:
Spal som, keď ma prebudil zvuk zvončeka. Prevalil som sa na druhú stranu a ďalej nič nevnímal. Zvonček sa opakoval. Nahnevane som vstal a kráčal na chodbu. Myslel som, že to sú Kori s Tedom a znovu sa im lení vziať kľúče, len aby ma nasrali. Odomkol som a svižne otvoril.
„Povedal som vám už minule, aby ste šli do ri..,“ skončil som v polke vety, lebo to neboli Kori s Tedom, „ehm.. chvíľku počkajte,“ zabuchol som dotyčným pred nosom a rozbehol sa do Jerryho izby.
„Do riti Nat!“ zakryl seba a Niky prikrývkou, „spíme, ale čo keby sme robili niečo iné?“
„Čo je?“ prebudila sa Niky.
„Zobuďte sa a dajte sa dokopy!“ súril som ich.
„Načo?“ pozrela Niky na mobil, „veď je ešte len dvanásť na obed, čiže hlboká noc.“
„Povedz to našim, ktorí stoja pred vchodovými dverami!“
„Našim? Ako rodičom?“ pretierala si zaspaté oči.
„Predstav si.“
„O nie,“ preliezla cez Jerryho.
„Au!“ zastonal a skrčil sa pod perinou.
„Ježiš láska, prepáč,“ ospravedlňovala sa Niky.
„Čo sa stalo?“ nevidel som.
„Nakopla som ho kolenom,“ vysvetlila mi Niky, postavila sa a pohotovo sa obliekala. Keď sa ako tak dala dokopy, postavili sme sa k vchodovým dverám a otvoril som ich.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár