Nad ránom som konečne dorazila do cieľa, no uvedomila som si, že som si nevzala nijaké veci na prezlečenie. Tým pádom som okamžite utekala do nákupného centra. Hľadala som nejaké obstojné šaty a lodičky. Našťastie sa mi to podarilo celkom rýchlo, na toalete som sa prezliekla a v čiernych, krátkych, obtiahnutých šatách znova nasadla do auta a dorazila pred fakultu. Vystúpila som a obzerala si velikánsku budovu. Všade pobehovali mladí ľudia a vyzerali neskutočne nadšene. Moje odhodlanie podstatne pokleslo a cítila som sa veľmi hlúpo, že som si namýšľala, že táto škola je niečo pre mňa. Všimla som si schodisko pri bočnom vchode, kde bolo pusto, a tak som si na neho sadla. Vedľa seba som položila kabelku, čierne lodičky a hľadela si na ruky. Prepadol ma pocit neschopnosti, zlyhania a nešťastia. Vôbec som netušila kam smeruje môj život, čo robiť, aká budem o pár rokov. Pomaly mi vyšla slza až som sa rozplakala. Čo si to nahováram? Presne viem čo bude o rok. Budem na právnickej fakulte, pod vplyvom mojich rodičov a stanem sa ich kópiou. Povedala som si, že sa jednoducho vrátim domov a nikto sa nič nedozvie. Postavila som sa a urobila jeden krok smerom dole zo schodov.
„Požičiam ti ceruzku?“ ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a zistila, že celý čas pri dverách za mnou stál nejaký chalan.
Hrdinsky som si utrela slzy: „p...prosím?“
Pomaly kráčal ku mne. Bol to typ človeka s ktorým som sa nestretávala každý deň... teda nikdy. Mal čierne, dlhšie vlasy s červenými pramienkami, aktuálne dokonalo vytupírované, nebovo modré oči, ktoré obkresľovali dokonalé čierne linky a piercingy v obočí (2x) a pere. Tento jemne ženský šmrnc rušilo čierne, obtiahnuté tielko na dokonalo vyrysovanej postave a čierne nohavice s vybíjaným opaskom.
Niečo hľadal vo vrecku, tak som podvedome cúvla. Pred očami sa mi objavila scéna z filmu, keď niekto niekoho podreže. Áno... preháňala som.
„Či ti požičiam ceruzku na oči. Máš ich rozmazané,“ natiahol ku mne ruku, ktorou ju držal.
„Aha...,“ uvedomila som si, že musím vyzerať otrasne. Urobila som k nemu krok a vzala si ju, „ďakujem. Idem na wc a hneď ti ju vrátim.“
„Nie,“ pokrútil hlavou, „linky sa neroztečú len tak pre nič za nič. Niečo ťa trápi.“
„Áno. Je to na dlho. Nechcem ťa okrem kúska ceruzky oberať aj o čas.“
Usmial sa a posadil sa na schod: „iné ako dlhé príbehy ani nepočúvam.“
„Prosím?“ zarazila som sa, „ani nevieš kto som. Som pre teba cudzí človek.“
„Čo je viac intímnejšie ako používať niekoho ceruzku na oči?“ povedal najprirodzenejšie ako som kedy videla. Asi to ma presvedčilo a opatrne som si sadla vedľa neho.
„Prišla som na talentovú skúšku a aktuálne to ľutujem. Trepala som sa kilometre celú noc pre úplnú hovadinu.“
„Pokiaľ by to bola hovadina, tak sa nikde neženieš toľko kilometrov.“
„To nemôžeš vedieť,“ protirečila som mu.
„Viem,“ prikývol, „pretože v tejto škole ide o umenie. Umenie je o srdci a talente. Talent očividne máš pokiaľ ťa pozvali na ďalšie talentovky a o srdci sa nedá ani polemizovať, pretože si tu nariekala a to ešte ani nie si na škole.“
Práve po týchto slovách sa zrútila pomyselná zábrana a všetky predsudky, ktoré u mňa vyvolal jeho výzor. Usmiala som sa.
„Ďakujem ti. Ani nevieš ako si mi pomohol,“ postavila som sa, „nevieš kde sú toalety?“
„Viem. Ukážem ti,“ postavil sa. Vyrazila som smerom k dverám, keď ma zastavil, „niečo si zabudla,“ ukázal na lodičky. Rýchlo som si vyzula conversy, obula lodičky a neznámy chalan ma zaviedol až pred dámske toalety.
„Podrž mi topánky a hneď ti vrátim ceruzku,“ dala som mu ich do rúk a vošla cez dvere. Pred zrkadlom som sa poriadne upravila, pripravila psychicky a vykročila von. No ten chalan tam na moje prekvapenie nebol. Na kľučke boli o šnúrky zavesené coversy a v nich lístok-
TÚTO CERUZKU MÁM VEĽMI RÁD. DÚFAM, ŽE SA MI VRÁTI. FACEBOOK- NATHAN RUBEN.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár