„Ahoj...j...“
„Ahoj,“ usmiala sa na mňa, „spísala som zoznam vecí, ktoré budeš potrebovať pri štúdiu a na internáte.“
Ostala som ako ovalená balvanom: „kedy si prišla domov?“
„Asi pred troma hodinami, prečo? Nepočula si ma?“
Vtedy mi došlo, že si moji rodičia ani len nevšimli, že som na 20 hodín zmizla.
„Počula... idem do izby a zajtra mi ukážeš ten zoznam,“ zahovorila som a ponáhľala sa čo najrýchlejšie do postele. Osprchovala som sa, obliekla, odlíčila, prečesala si vlasy, vyčistila zuby a o desiatej sa prikryla paplónom. Zatvorila som oči, keď mi pípol mobil. Vzala som ho z nočného stolíka a pozrela na správy z FB.
„Nathan?“ pošepkala som a správu rýchlo otvorila.
NAT- Ahoj, ako dopadli skúšky?
MÁRIA- Ahoj, ešte neviem. Kedy ti môžem vrátiť ceruzku?
NAT- ceruzku mi vrátiš, keď prídeš v septembri na intrak.
MÁRIA- Myslíš, že sa dostanem na VŠMU?
NAT- Som si viac ako stopercentne istý .
MÁRIA- Ty tam tiež študuješ?
NAT- Áno. Filmovú hudbu.
MÁRIA- Filmovú hudbu?
NAT- Áno.
MÁRIA- Waw. Klobúk dole. Hráš na nejaký hudobný nástroj?
NAT- Ešte si si nepozerala môj profil na FB?
MÁRIA- Nie, priznávam. Prečo?
NAT- Keď si pozrieš, uvidíš. Inak, tvoje úchvatné fotky z detstva sú prekrásne .
MÁRIA- Nat!!! Prestaň! .
NAT- Vážne. Tie blond copiky ti pristali .
Usmievala som sa na mobil a otvorila jeho nástenku. Prezerala som si ju a zistila, že pracuje v obchode s hudobnými nástrojmi a spieva v rockovej kapele. Preklikávala som si fotky z koncertov a fascinoval ma stále viac a viac.
MÁRIA- Ty hráš v kapele?
NAT- Takže si si už prezrela môj profil . Som spevák. Teda... aspoň sa na neho hrám.
MÁRIA- Si veľmi zvláštny človek Nathan Ruben.
NAT- Ty si veľmi zaujímavá osôbka Mária Elena Orntová.
MÁRIA- Zaujímavá osôbka?
NAT- Rozhodne .
O mesiac:
„Takže zajtra ideš na zápis?“ spýtal sa ma Nat cez skype. Česala som sa pri zrkadle vo svojej izbe.
„Áno. Na právo,“ povzdychla som si a otočila sa na monitor, „z VŠMU mi ešte neprišli výsledky. Asi mi vážne preskočilo, že som to vôbec skúsila. Nemám na to talent.“
„Bože,“ prevrátil očami, „máš talent. A nemienim sa o tom hádať.“
„Ani ja sa nechcem hádať.“
„Dobre, teraz ti položím hypotetickú otázku. Ak ťa príjmu a budeš mať možnosť splniť si sny, čo urobíš?“ pozeral na mňa cez kameru.
„Pravdu? Neviem,“ priznala som, „moji rodičia sú svojskí a neprežijú, ak by som nešla na právo.“
„Pozri... už mesiac mi ich opisuješ akoby boli novodobí Adolf Hitler a Eva Braunová.“
Vybuchla som smiechom: „priznávam, možno som to trošku prehnala, ale vážne sú hrozní.“
„Már...,“ prerušilo nás klopanie na dvere mojej izby. Rýchlo som na notebooku stlačila Fn a F2 a monitor stmavol.
„Mária, kričím na teba zdola,“ povedala kriticky mama a vošla do izby.
Vyskočila som na nohy: „prepáč mami. Nepočula som ťa. O čo ide?“
Prísny výraz jej zjemnel a usmiala sa, „priniesla som ti darček,“ podala mi tašku.
„Darček?“ nerozumela som.
„Áno. Zajtra ideme do Bratislavy, aby sme ťa zapísali na právo. Bude to výnimočný deň!“
Darčekovú tašku som položila na zem: „zrazu?“
„Čo zrazu?“ nepochopila.
„To, že kým som nebola prijatá na právo, tak ste na mňa kašľali a zrazu si vyberiete s otcom voľno a idete na sprostý zápis?“
„Mária Elena, ako sa to so mnou rozprávaš?“
„Nikdy v živote ste ma nepochválili, nikdy ste na mňa nemali čas, nikdy ste na mňa nebrali ohľady a pokiaľ ide o právo, tak so mnou absolvujete absurdný zápis, kde si len vypočujem pokyny a podpíšem sa, že nastúpim na ich fakultu?“
„Všetko čo sme urobili bolo pre tvoje dobro. A vyštudovať právo bol tvoj celoživotný sen.“
Poznala som mamu a práve preto som po týchto slovách rezignovala. Neboli pravdivé, no nemalo cenu jej protirečiť.
„Áno,“ prikývla som, „máš pravdu. Takže ďakujem za ten darček.“
Na tvári sa jej raketovo obnovil úsmev: „nie tak rýchlo. Vyskúšaj si to, aby sme vedeli, že ti to sedí.“
Nazrela som dnu a zbadala dokonalú červenú sukňu a čiernu blúzku s červeným vzorom. Musela za to dať neskutočné peniaze. Pozrela som na notebook, ktorý stál na stole oproti mne a mamy a stále na ňom svietilo žlté svetielko spustenej kamery. Pomaly som sa začala vyzliekať do spodného pradla a skúšala nové oblečenie. Keď mama skonštatovala, že som na zajtrajšok pripravená, ešte raz mi povedala, že mi gratuluje k škole a pri odchode sa s rukou na kľučke ešte zastavila.
„Zajtra si nemaľuj tie hrozné čierne linky okolo oči,“ vyslovila poslednú kritiku a odišla.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár