„Áno?“ reagoval na mňa otec.
„Čo keby sme v Bratislave prespali a zajtra si obzreli môj internát?“
Mama sa zoširoka usmiala: „tešíš sa na školu, však?“
„Neskutočne. Nemohli by ste to pre mňa urobiť? Prosím. Chcem aby ste videli, kde budem počas štúdia žiť.“
Pripúšťam... bol tam iný motív, ktorý naši nemohli vedieť.
„Vôbec to nie je zlý nápad,“ pripustil otec, „nechce sa mi toľko šoférovať. Urobíme si rodinný výlet.“
„Presne,“ prikývla som. Totiž VŠMU bola veľmi blízko internátu, kde som sa o tri týždne mala nasťahovať.
Okolo ôsmej večer sme sa ubytovali v hotelových izbách, rodičia v jednej, ja v druhej veľa nich. Posadila som sa na veľkú posteľ a uvažovala. Nat nereagoval na sms-ky, ani na volanie. Nadýchla som sa, vydýchla a otvorila veľkú kabelu. Obliekla som si čiernu volánikovú sukňu, čiernu blúzku, pridala náramky, čierne linky okolo očí a vykukla z hotelovej izby. Na chodbe bolo čisto, tak som vybehla a utekala strmhlav preč. Vytiahla som mobil a riadila sa podľa JPS. Po dvadsiatich minútach som konečne našla daný panelák a spomenula si na Natove slová- Keď bývaš na najvyššom poschodí, tak máš ten najlepší výhľad napriek tomu, že žiješ na betónovom sídlisku. Vyviezla som sa výťahom na ôsme poschodie a zazvonila u dverí s nápisom- Ak si prišiel kritizovať, žily mi to netrhá.
Nervózne som prestupovala z nohy na nohu, keď sa otvorili dvere a hľadel na mňa šokovaný Nat.
„Ahoj..“
„Ahoj,“ nadýchla som sa, „to čo si povedal nebola pravda! Nie som ako moji rodičia! Nie som snob, egoista a sebec!“
„Klamala si!“
„Neklamala! Mama mi vyhodila list z VŠMU o čom som nevedela. Pozri... VŠMU je môj sen. Chodia tam úžasní a fascinujúci ľudia. Cítim, že tam patrím. A čo sa týka teba, tak kebyže sa s tebou hrám, tak robím toto?“ chytila som mu tvár do dlaní a pobozkala ho. Najskôr som si myslela, že sa hneď odtiahnem (bola som neskúsená), no bozky mi opätoval a tak sme pokračovali. Bozkávali sme sa dlho, kým nás nevyrušilo pískanie. Odtiahli sme sa od seba a obzrela som sa. Dvere bytu oproti boli otvorené, o zárubňu sa opieral nejaký chalan a usmieval sa na nás.
„Prepáčte, ale musel som zapískať,“ uškrnul sa.
Poznala som ho podľa výzoru z Natových fotiek z FB. Bol členom jeho kapely a hral na basu. Čo sa týkalo jeho vzhľadu tak mal dokonalo natupírované blond dlhšie vlasy, hnedé oči zvýraznené čiernou ceruzkou a septum v nose. Oblečením dával najavo svoju rockovú hudobnú orientáciu.
„No,“ spamätala som sa, „kričali sme a asi sme boli hluční...“
„Kašli na to,“ podišiel ku mne a podal mi ruku, „ja som Kori. Ty budeš tá Mária Elena, ktorá toľko Natovi komentuje statusy na facebooku. A taktiež on tebe.“
„Je to môj dlhoročný kamarát, basak v kapele a sused,“ doplnil ho Nat, „a aj keď to nerád priznáva, občianskym menom je Konrád Rimavský.“
Priznávam, že som sa musela poriadne ovládnuť, aby som nevybuchla smiechom. Kori ho prebodol pohľadom.
„Vždy musíš všetko skaziť? Vieš, že ani tento tu sa nevolá Nathan?“ opýtal sa s pohľadom na mne.
„Počkať,“ ostala som zarazená, „vážne?“
„Áno, však Nikolaj?“
To som už nezvládla a vybuchla smiechom.
„Dobre,“ skočil nám do rozhovoru Nat, „Kori, môžeš nás nechať osamote?“
„Samozrejme. Výmenu slín nepotrebujem pozorovať.“
„Poďme dnu,“ navrhol mi a tak som s ním vošla do jeho bytu. Ocitli sme sa na malej chodbe a prešli do obývačky. Vyzerala typicky chlapčensky. Elektronika, Xbox, gitary a notebooky.
„Kde máš spolubývajúceho?“ obzerala som sa.
„Jerry je niekde von. Ale toto nechcem riešiť.“
„Fajn. Tak sa vrátime k predchádzajúcej téme. Už mi konečne veríš?“ opýtala som sa.
„Áno,“ povzdychol si, „posadíš sa?“
Prikývla som a počúvla ho: „deje sa niečo? Si divný.“
„Mária,“ sadol si ku mne, „to na chodbe som nemal dopustiť.“
Usmiala som sa: „Kori vyzerá byť v pohode. Nevadí mi.“
Pokrútil hlavou: „nemyslím Koriho, ale to, čo bolo predtým.“
Všetko mi došlo: „ty myslíš ten bozk? Nebola som dobrá?“
„Nejde o to aká si bola. Prepáč mi, ale nemám záujem o vzťah.“
Pripadala som si ako totálna krava. Predstavovala som si niečo, čo nikdy nebolo. Stratila som reč a zmohla som sa len na postavenie a odchod.
„Mária,“ postavil sa a chytil ma za rameno.
„Prestaň! Nedotýkaj sa ma!“ odstrčila som mu ruku.
„Ak som niekedy nepatrne naznačil, že mám záujem, tak ma to mrzí.“
„Nepatrne naznačil?! Opätoval si mi bozk!“ pripomenula som podráždene, „keby neprišiel Kori, tak sa doteraz bozkávame.“
„To nie je pravda. Mrzí ma to,“ opakoval sa.
„Tvoje reči o spodnom pradle, o mojich vlasoch, o mojom talente, že som zaujímavá osôbka, boli akože čo?!“ vybuchla som ako bomba.
„Mám ťa rád a nechcem ti ublížiť, no bolo to myslené kamarátsky.“
Touto vetou to úplne zaklincoval. Chvíľu mi trvalo kým som to spracovala a prebralo ma až otvorenie vchodových dverí. Dnu nazreli traja chalani a jeden z nich bol Kori.
Ironicky som sa usmiala na Nata a pobúchala ho po pleci: „vieš čo „kamarát“? Nepatrne ti naznačujem aby si si vysral oko,“ vytiahla som z vrecka jeho ceruzku na oči, podala mu ju, otvorila vchodové dvere dokorán a prešla popri troch nechápavých tvárach smerom von.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
t4pk4
4. 2.febuára 2015 09:17
pekne ma to chytilo.... tesim sa na dalsie casti
Napíš svoj komentár