Hľadel som za Máriou. Taktiež aj Kori, Jerry a Ted.
„Predpokladám, že ďalšia výmena slín nebola,“ prerušil ticho Kori.
„Nie, nebola,“ zatvoril som dvere bytu a hodil sa na gauč v obývačke. Zakryl som si tvár rukami.
„Dôvod?“ pridal sa k nemu Jerry a sadol si na stôl oproti mne.
Dal som ruky preč: „lebo sme len kamaráti, preto.“
„Ach tak,“ prikývol Kori, „takže by sme si mali dávať pozor, že sa budeš aj s nami, ako kamarátmi, pol minúty olizovať ako s Máriou?“
Prudko som sa posadil: „to nie je smiešne. Čo keby si odišiel do svojho bytu?“
„Dobre vieš, že mám pravdu. Nebránil si sa. Opätoval si jej bozky. A to nehovorím o tvojich komentároch na jej facebooku.“
„Je to ka-ma-rát-ka!“ opustili ma posledné zvyšky sebaovládania.
„Mne nepíšeš o mojich vlasoch, napriek tomu, že sú vážne cool,“ zapojil sa do kritiky Jerry a prehrabol si hnedé vlasy. Ľavý bok mal vyholený a dlhšie vlasy prehodené napravo.
„Ste debili,“ postavil som sa.
„Nat,“ ozval sa konečne posledný, „s Monikou to skončilo pred rokom a pol.“
„Nie, neskončilo. Pred rokom a pol som ju zabil.“
Ich múdre reči zrazu prestali a ukradomky pozerali jeden po druhom.
„Vidíte,“ nahnevane som prikývol, „zrazu nemáte čo povedať?“
„Len,“ odhodlal sa Jerry, „mysleli sme, že je čas. Mária vyzerá byť fajn a niečo k tebe cíti.“
„Cíti? Podľa jej slov si mám vysrať oko,“ pripomenul som.
Ted si teatrálne povzdychol: „je to žena. Po prvej vete máš krásne vlasy si nasadila ružové okuliare a predstavovala si, ako ju bozkávaš.“
„Preháňaš presne ako ona.“
„Vážne?“ vytiahol mobil a niečo hľadal, „pozrime sa na to. Tvoje komentáre k jej statusom- tvoje prekrásne vlasy nie sú ani zďaleka to jediné, čím sa môžeš pýšiť. Buď taká aká si a nikdy sa nemeň. Verím, že raz sa ti tvoje sny splnia. Tvoj hudobný vkus je taký perfektný, ako tvoja povaha,“ zdvihol na mňa pohľad, „vážne si myslíš, že toto píšu kamaráti?“
„A? Chcel som ju povzbudiť,“ vysvetľoval som.
„Môžem ho oboznámiť s realitou?“ spýtal sa akoby mimochodom Jerry. Ted a Kori prikývli.
Postavil sa predo mňa: „všetko čo si jej za ten mesiac a niečo napísal si myslel úprimne. Keď ťa pred chvíľou pobozkala, tak si si všetko uvedomil a spanikáril. Vzal si imaginárne ružové okuliare a surovo ich rozlomil. Problém je v tom, že nie jej ružové okuliare, ale svoje.“
Tvrdohlavo som pokrútil hlavou: „nie. Po prvé ti metafory nejdú a po druhé si zaslúži lepšieho.“
„Lepšieho? Ty sa chceš len bezdôvodne týrať,“ povedal Kori, „nemyslíš, že si už trpel dostatočne?“
„Úprimne? Nie.“
„Zo všetkého si sa dostal. Si šťastný, kapela nám ide, máš priateľov, študuješ, no potrebuješ aj lásku. Prečo sa tomu tak brániš? Prečo sa chceš dookola a po celý život trápiť?“ pokojne povedal Ted. Čo ma privádzalo do šialenstva.
„Vy to absolútne nechápete?! Nejde o mňa!“ oči sa mi naplnili slzami, „zbožňujem Máriu! Ale nechcem jej ublížiť! O to ide!“
„Nat,“ zastavil ma Kori, „ale ty si jej už ublížil. A čo sa týka Moniky, tak to bola nehoda. Už sme o tom hovorili.“
„Áno, hovorili. Taktiež som o tom hovoril so svojim psychiatrom na psychiatrii, s rodičmi, s Monikinými rodičmi, ktorí ma nenávidia a vyhýbajú sa mi. Napriek tomu nezmením názor a radšej budem sám, akoby som mal ublížiť nevinnej osobe ako je Nena!“
Jerry nadvihol obočie: „Nena?“
„Áno, vymyslel som jej prezývku a čo ma byť?“ netušil som.
Kori ku mne došiel a priateľky ma pobúchal po ramene: „mýlili sme sa. Ty máš tie zaľúbené okuliare stále na očiach. Len si to musíš sám priznať.“
Mária:
Bežala som dole schodiskom a pomaly ma začínali páliť oči. Ledva som videla a na piatom poschodí sa mi šmykla noha a len tak tak som sa chytila zábradlia.
„Do riti!“ nadýchla som sa a zúfalo si sadla na schod. Začali sa mi z očí tlačiť slzy a nemohla som ich zastaviť. Zase som plakala na schodoch a prišlo mi to ako zlý sen. Naivne som si myslela, že by ma niekto mohol mať skutočne rád. Inak ako... kamarátku. Nezvládala som to.
„Požičiam ti ceruzku?“ opýtal sa niekto za mnou. Hlas som dobre poznala, tak som vstala a pokračovala v úteku smerom dole.
„Mária, prosím,“ bežal za mnou Nat.
„Daj mi pokoj! S tebou som skončila! S tým okom som to myslela smrteľne vážne!“ zastavila som, „ako si mohol tvrdiť, že som narcis, egoista a sebec?! Ty si ma zavádzal a ubližuješ mi!“
„Ubližujem?“
„Napriek môjmu nízkemu sebavedomiu som si naivne myslela, že by si ma mohol mať rád ako dievča, ktoré sa ti páči. Znie to neuveriteľne, ale získal si si ma. A teraz mi tu po mojom prvom bozku s chalanom povieš, že sme kamaráti? Pripadám si ako škaredá nula, chudera, lúzer.“
„Prvom bozku s chalanom?“ vykoktal sa šokovane.
„Prídem ti azda ako nejaká radodajka, ktorá dáva každému chlapovi za pohárik?“ spýtala som sa dotknuto.
„Nie. Tak som to nemyslel. Vážim si ťa. Skutočne.“
Pokrútila som hlavou: „lúčim sa s tebou. Zbohom.“
„Nie,“ chytil ma za ruku, „nechcem o teba prísť.“
„Ja pri tebe ako kamarátka jednoducho fungovať nedokážem,“ hovorila som s bolesťou v hrudi.
„Mária...,“ prosil ma lesklými očami.
Utrela som si slzy: „aby si vedel, zajtra idem na zápis na VŠMU,“ otočila som sa a definitívne odišla.
Keď som sa cestou k Natovi ponáhľala, teraz som kráčala slimačím tempom do tmy ulíc a nariekala. Dookola som si opakovala, aká som sprostá a cítila bolesť v hrudníku. Emocionálnu. Nebola to láska čo som k Natovi cítila. Bola to nádej, že niečo také čoskoro nastane pretože ma priťahoval.
Celú noc som sa prehadzovala na manželskej posteli a v tme mi sem-tam stiekla slza. Prvýkrát som v niečo verila, prvýkrát som sa bozkávala, prvýkrát.... ma ranil..
Nad ránom som to vzdala a pomaly sa pripravovala na prehliadku internátu. Obliekla som sa podľa predstáv rodičov, oči zvýraznila len špirálou a obula lodičky. V tom mi niekto zaklopal na dvere. Otvorila som ich a stála tam mama.
„Dobré ránko, rezervovali sme raňajky dole v reštaurácií, tak sa pobaľ a stretneme sa pri stole.“
Prikývla som: „dobre, hneď som tam.“
Pobalila som posledné veci, prečesala si dlhé vlasy a pomaly zišla dole do jedálne. Uvidela som našich, tak som zamierila k úplne krajnému stolu v štvorhviezdočkovej reštaurácií. V polke cesty som ale zamrzla. Sedel pri nich ešte niekto. Nejaký muž chrbtom ku mne. Otec mu niečo povedal a ten muž sa postavil a usmial na mňa. Waw. Ostala som dvojnásobne zarazená. Bol mladý, štíhly, oblečený v značkovej, modrej, modernej, obtiahnutej košeli šitej na mieru, ktorá zvýrazňovala jeho postavu, čiernych, taktiež na mieru šitých a značkových nohaviciach a vrcholom bola dokonalo oholená tvár, polodlhé, hnedé, ulízané vlasy a zelené oči.
„Ty budeš určite Mária Elena,“ usmial sa a podal mi ruku, „ja som Leonard Walter.“
Pred očami sa mi začali objavovať obrázky, kde som počula to priezvisko. Predstavila som si dekana Právnickej fakulty- Henry Walter. Taktiež jeho podpis bol na prihláške na Právnickú fakultu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár