Harry Potter podla Neny- ak si fanušik HP, budes vediet co pisem 2- 1

Bellatrix:

Horela som slasťou. Cele telo sa mi triaslo. Pohybovali sme sa v jednom rytme. A zrazu to sladké vyvrcholenie. Ľahla som si vedľa neho a zhlboka dýchala.
„Môžeš ísť,“ postavil sa a začal sa obliekať.
„Ale pane,“ posadila som sa.
„Bellatrix,“ pozrel na mňa podráždene,“ temný pán ti niečo káže a nie som zvyknutý, že to nedodržíš.“
„Samozrejme, Prepáčte,“ hneď som sa obliekla. Nerada, no musela som. On bol to jediné, v čo som verila. Čomu som dala všetko.

O 4 roky:

Nena:

Mala som tri roky. Hľadela som ako mamu a otca berú na ministerstvo. Plakala som a bila.
„Poď sem zlatko,“ vzala ma na ruky teta Cissa,“ mamka sa o chvíľu vráti.“
„Mami!!!!“ vrieskala som a plakala. Samozrejme sa už nevrátili.

O 14 rokov:

Boli prázdniny. Jedli sme pri stole. Ja, ujo Lucius, teta Cissa a Draco.
„Nechápem ako si mohla nechcieť ísť na svetový pohár v metlobale,“ ozval sa Draco ku mne.
„Prestaň. Metlobal je primitívna hra, ktorá sa zakladá na honbe za loptami. Ak je toto duchaplné, tak ja neviem.“
„Si krava.“
„Draco,“ napomenuli ho rodičia.
Pozrela som na neho: „aj toto bolo duchaplné,“ postavila som sa a odišla do svojej izby. Zamkla som sa a ľahla si na posteľ. Hľadela som na seba v zrkadle na strope. Dlhé čierne vlasy s kučerami, najtmavšie oči aké som kedy videla a plnoštíhla postava. Chodím výlučne len v čiernej farbe. Povzdychla som si. Ešte týždeň a odchádzam do školy. Durmstrang. Nenávidela som to tu. Cítila som sa ako z iného sveta. V škole ma neznášali kvôli tomu, že som vždy všetko vedela. Dokonca ešte viac. A keď som cez prázdniny bola doma, zas ma otravoval Draco so svojimi rečami o Harrym Potterovi a, že som úplne ako nejaká Grangerová. Liezol mi hore krkom. Radšej som si vzala knihy a čítala. I keď asi stý krát. Už minule som to všetko prečítala za dva dni. Po chvíli ma to začalo už vážne nudiť. Pretočila som sa na chrbát. O dva mesiace plnoletosť. Odídem, je mi jedno kam a budem si robiť čo chcem. Študovať na aurora. Keby sa toto dozvedelo v rodine... už dávno by sa ma zriekli a zabili ma. Síce... to asi chcú aj teraz, no nedávam im na to dôvod. Všetko je na hlavu. Niekto mi hodil kamienok do okna. Postavila som sa a otvorila ho. Arielle Yaxley. Moja najlepšia a jediná kamoška. Jej otec bol tiež smrťožrút. Bol ako bol... všetci skôr sú.
„Ahoj. Čo ty tu?“
„Poď von. Mám novinky.“
„Aké? Dobre idem dole.“
Vzala som si plášť a utekala k vchodovým dverám.
„Mária Elena! Nebež!“ okríkla ma teta. Otočila som sa.
„Dobre vieš, že nie som Maria Elena. Neznášam to meno. Som Nena.“
„Ver mi, že by si mala byť hrdá na to kto si.“
„“Hej“. Moji psychopatickí rodičia trčia v Azkabane. „To je mi hrdosť“.“
„Mária...!“
„Idem von,“ povedala som a išla.
„Ahoj,“ privítala som sa s Arielle objatím.
„Ahoj.“
„Takže čo to máš za novinky?“ išli sme von zo sídla po lesnej cestičke.
„Dozvedela som sa od otca, že bude trojčarodejnícky turnaj.“
„Čo bude?“
„Turnaj troch skôr. Durmstrang, Rokfort a Beauxbatons.“
„Ou. To vážne?“ bola som dosť prekvapená.
„Áno. A vieš čo? Stavím sa, že vyberú nás aby sme išli do Rokfortu reprezentovať školu.“
„to je jasné. Len mi príde smiešne, ako sa zatvária ujo s tetou, keď sa dozvedia, že aj napriek ich snahám dostať ma od Rokfortu, sa tam dostanem.“
„Prečo to vlastne nechcú?“
„Lebo moji rodičia urobili pár vecí a otravovali by ma ľudia minulosťou. Teraz to bude haluz,“ usmiala som sa.
„Nena! Nehovor takto. Tie tvoje prechádzky v muklovskom svete ti zakážem!“
„A ako?“
„No... poviem to tvojmu ujovi.“
Zastala som a chytila prútik pevnejšie: „áno?“
„Vieš, že nie. Len by si to nemala robiť. Ber to ako radu od naj kamošky.“
„Ja viem,“ zosmutnela som,“ ale nedokážem viac žiť v tieni tej odpornej rodiny! A hlavne ľudí, ktorí ma splodili.“
Po dvoch hodinách som sa vracala domov. Zastali sme pred bránou.
„Dik za info,“ usmiala som sa.
„Dik za porozprávanie. Ako vždy.“
Počula som kroky. Otočila som sa. Draco.
„O... ahoj,“ pozrel na Arielle.
„Ahoj.“
„Draco utri si sliny dobre?“ oborila som sa na neho,“ mohol si si zvyknúť na to, že je pre teba príliš dobrá.“
„Čuš dobre?“ naštvane išiel okolo nás.
„Ty mu nikdy nedáš pokoj?“ pobavene sa smiala Arielle.
„Nie. Ja ho musím trpieť, on musí trpieť mňa. A ty mu nikdy nepovieš, že ho nechceš?“
„Nie. V budúcnosti to nemusí byť pravda.“
„Ty si chorá.“

O 2 mesiace:

Kráčali sme s Arielle chodbou Rokfortu až do Veľkej siene. Spolu s našim riaditeľom Karkarovom a spolužiakmi. Pri dverách akurát stál aj Beauxbatons.
„Och prečo nenatriasate riťami ako viete?“ pozrela som na tie chudery.
„Za to ty nevieš,“ povedala mi jedna s odporným francúzskym akcentom,“ ako môžeš chodiť na školu kde je dievčat len 5%?“
„A ty na školu kde je rozum len 5%?“
Nafúkla sa a otočila sa mi chrbtom. S Arielle sme vybuchli smiechom. To je krava.
„Fleur nechaj to tak,“ chytila ju jedna malá za ruku.
Prevrátila som očami a otvorili sa dvere. Vošli sme a prechádzali stredom. Za nami sa ozývali šepoty a hlasy.
„Lestrangeová?“ započula som od Slizolinského stola. Usmiala som sa. Čarodejníci ma poznajú.

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu