Harry Potter podla Neny- ak si fanušik HP, budes vediet co pisem 2-5.

Na ďalšie tri dni to bola pre mňa nočná mora.
„Veď sa uvoľni!“ už strácala nádej a trpezlivosť.
„Ako sa mám uvoľniť keď som obmedzovaná nejakou druhou osobou?“
„Si ako kus dreva!“
„Jasne. „Dik“.“
„Mala by si to poriadne skúšať s partnerom.“
„Preskočilo ti? Nikdy.“
„To tam chceš prísť len tak, chytiť Pottera a tancovať?“
„Nie. Rýchlejšie chodiť podľa ostatných.“
Povzdychla si a sadla na posteľ.
„Ja som práve rezignovala. Ty ani nemáš záujem. Čo je na tom ťažké?“
„Všetko.“
„No tak Nena. Upokoj sa a pôjde ti to.“
„Myslím, že sa na chvíľu pôjde prevetrať,“ odišla som von. Čo sa to so mnou deje? Zastala som pri zakázanom lese a hľadela na neho. Odkedy som sem prišla, cítim sa divne. Všetko ma vytočí. Som iná. Divná. Musela som si povzdychnúť. Otočila som sa a hľadela smerom k hradu. Akurát tam kráčal Longbottom.
„Hej počkaj!“ utekala som za ním.
Otočil sa a obzrel: „ja?“
„Áno ty,“ zastala som pred ním.
„Ja som už pochopil, že nemá zmysel niečo robiť s tým ako dopadla moja rodina. Tak ma nechaj dobre?“ išiel preč.
„Nie to som chcela. Pozri,“ nadýchla som sa,“ ja som sviňa. Viem. Lenže až taká aby som spôsobovala čo moji rodičia nie. Tak ma nepokladaj za jednu z Lestrangeovcov. Pre mňa je to formalita na liste. Ani si ich nepamätám. Tak ak si myslíš, že som ti niečo spôsobila, nadobudni ten dojem až keď ti niečo vážne spôsobím.“
Chvíľu na mňa len nechápavo hľadel. Potom prikývol: „dobre...tak...prepáč.“
Prikývla som tiež a išla ďalej niekde sa oddať svojim depresívnym myšlienkam. Vážne som pocítila nutnosť vysvetliť mu to takto? Keď som sa tak zamyslela, nejak som sa zmenila. Preboha. Veď to je tým, že sa cítim prvýkrát v živote niekým porazená? Byť nie vždy tá naj? Tuna sa ku mne ľudia správajú úplne inak. Zašla som až k soviarni. Oprela som sa o stenu a takto blúdila poznaním. V tom som započula kroky. Opatrne som nakukla za roh. Po schodoch hore išiel Potter. Chcela som ísť za ním, tiež mu niečo povedať, no... zastavil ma hlas.
„Ahoj Čcho,“ hlas mal jemne v rozpakoch.
„Ahoj Harry.“
„Ehm.. daj pozor. Kĺže sa.“
„Jasne ďakuje,“ usmiala sa a počula som kroky dole.
„Čcho?!“ zastavil ju Harry.
„Áno?“ zas vyšla vyššie.
„Nechcelabysisomnouistnatenples?“ povedal naraz.
„Prosím? Prepáč. Nerozumela som.“
„Nešla by si so mnou na ten ples?“
Moje vnútro sa stiahlo. Vrátane žalúdka. Čo?!
„O...Harry veľmi ma to mrzí no už ma niekto pozval. Cedric.“
„Chápem. To nevadí.“
Stačilo mi to. Išla som preč. Ani neviem prečo, pustila sa mi slza. Množstvo myšlienok, ktoré som mala predtým v hlave sa zmenilo na prázdnotu. Čo sa to so mno do riti deje?! Ani som nešla na obed a ľahla si do postele. Hľadela som na stenu pri posteli a slzy sa spúšťali samé od seba. Čo som mohla iné čakať? Veď so mnou pôjde len keď nebude mať s kým.
„Nena?“ vošla do izby Arielle.
„No?“
„Prečo si nebola na obede?“
„Nechcelo sa mi,“ bola som jej chrbtom.
„Stalo sa niečo?“
„Nie.“
„Poznám ťa, keď sa niečo deje. Hovor.“
„O nič neide. Len mi šibe,“ utrela som si slzy.
„Ty plačeš?“
„Nie,“ povzdychla som si.
„Ale áno.“
„Prestaň.“
Počula som kroky. Následne sa ku mne nahla: „plačeš.“
Posadila som sa: „a?“
„Len ti chcem pomôcť. O čo ide?“

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu