"Takže už sa teším keď ho uvidím," usmiala som sa.
"Nie, nie. Ty nejdeš," opravil ma.
"Ale! To nie je fér! Ty môžeš a ja nie?"
"Ja som členom už dosť dlho na to aby som ti to zakázal."
"Pozri Remus...ešte raz hovorím, že som dospelá. A nie len chvíľu. Síce si bol proti tomu, aby som prišla do rádu, našťastie Dumbledor to povolil.."
"Dumbledor nevie akú máš povahu... pozri na seba. Nie si na to zrelá."
Jeho slová ma pohoršili...čo prosím? Radšej som svoj jazyk schovala hlbšie... keby videl čo tam je...asi ma zabije.
"To nie je pravda."
"Nena?...Prečo hovoríš tak divne a schovávaš jazyk?"
"Ja?... nie," uhla som z neho pohľadom.
"Otvor ústa."
"Prečo?"
"Čo si zas vyviedla? Otvor ústa."
Pozrela som mu do očí.
"Budeš prv kričať a potom povieš, že ma do Fénixovho rádu nepustíš."
"Otvor ústa," zopakoval.
Urobila som tak a vyplazila jazyk. Vynímal sa tam čierny piercing.
"Ty si zošalela?!" vykríkol.
"Ale no...je to super."
"Povedz že to dáš dole a že nebude nič vidieť."
"Po prvé bude vidno vpich a po druhé...ja si to dole nedám."
"Ja ťa nechápem...vždy musíš robiť všetko naopak a natruc?"
"No...áno. Pozri... nie som len čarodejnica. Som aj žena ktorej sa páči toto," ukázala som na svoje oblečenie.
"To už rovno môžeš prejsť na druhú stranu. Nebudú mať pochybnosti že si na ich strane. Alebo môžeš rovno chodiť so Snapeom."
Usmiala som sa: "To prvé neprichádza do úvahy a to druhé...nevyzerá zle."
"Stratila si rozum? Môže byť tvoj otec."
"A? Jediný má v sebe ... takú vášnivú tajomnosť," predstavovala som si jeho tvár a hlas.
"Študuješ medicínu a liečiteľstvo... to sa nevieš zbaviť pomätenia?" pozeral na mňa ako na debila.
"Pozri... iba konštatujem, že nemusí byť taký zlý ako si všetci myslia."
Postavil sa a hľadel z okna von. Vždy som vedela keď ho niečo trápi.. a teraz som ho zrejme trápila ja.
"Remus... neber si moju povahu k srdcu. Len...ja sa neviem zmeniť. Vždy som bola taká."
"Ja viem," otočil sa s ustarostenou tvárou a pokúsil sa o úsmev," ja..len, že nechcem aby si na to doplatila. Vo všetkých vidíš dobrotu. Lepšiu stránku... a tuna to tak nefunguje. Dejú sa tu strašné veci..."
"Ja viem. Hovoril si mi. Som si toho vedomá," protirečila som.
"Staral som sa o teba. Videl ťa rásť. Mam len teba, a mnohokrát ti nechápem. A to ma desí. Že ti nebudem vedieť pomôcť keď to budeš potrebovať."
"Remus," usmiala som sa," si môj úžasný braček," podišla som k nemu a objala ho," mala som tri roky a plakala, lebo som ťa videla trpieť počas splnu. Práve preto som sa stala tým čím som. Aby som ľuďom a čarodejníkom pomáhala, keď teba vyliečiť nemôžem. A viem, že keby sa niečo stalo, dáš za mňa aj život. Ja by som urobila to isté."
"Ja viem," pritisol si ma," a vždy mi posielaš elixír aby si mi zmiernila každomesačné utrpenie. A... tak dobre. Maj si toto ono v jazyku.."
"Piercing."
"Áno...to ono a mne je jedno ako vyzeráš a čo robíš. Je to úžasné ak sa to páči tebe a robí ťa to šťastnou."
"Vidíš. Toto je môj braček," dala som mu pusu na líce," a myslím, že sa s Harrym Potterom stretnem rada až v ráde."
"Ďakujem, že ma rešpektuješ. Nechceli sme čaj a kávu?" usmial sa.
"Tak poď. A porozprávaj mi všetko čo si prežil odkedy sme sa nevideli. Aj to mimo rádu."
A tak sme do rána kecali a zaspala som až o tretej. Preto mi pripadalo neľudské prebudenie zvončekom pri vchodových dverách. Utvorila som oči a vytiahla z nohavíc na stoličke mobil. Áno... mala som ho, keďže žijem medzi muklami. Bolo osem...kriste. Postavila som sa a dala na svoju čiernu nočnú košeľu župan. Obzrela som sa v zrkadle...jemne som sa zhrozila, no kašľala som na to. Otvorila som dvere izby a vyšla na chodbu k schodisku. Pekne som videla dolu k vchodovým dverám.
Stala tam mladšia žena so...zelenými vlasmi? Áno.
"Tonksová... ja.."
"Prečo to stále robíš?! Nevidíš ako mi to chýba?" stále na neho kričala.
"Podľa mňa.. to bol omyl," povedal Remus v rozpakoch.
Pohla som sa, že sa vrátim s5 do izby, keď podo mnou zavŕzgali parkety. Pozrela som na nich. Obidvaja na mňa hľadeli.
"Takže ty si si už našiel náhradu?" vybehla na Remusa.
"Nie. To tak nie je," zišla som k nim dole.
"A kto? Duch?" kričala. Už ma jej nechápavosť štvala.
"Mária Elena Lupinová," zdvihla som k nej ruku. Pozerala na mňa trochu vystrašene," Remusova sestra," dopovedala som.
Normálne som videla na jej tvári ako hneď pochopila.
"Ou... teraz sa cítim trápne. Prepáč. Ja som Tonksová," potriasla mi rukou.
"A meno?"
"Nymphadora."
"Pekné meno."
"Strašné," povedala skleslo," neznášam ho."
"Ja tiež neznášam svoje meno Mária Elena. Preto ma všetci volajú Nena."
"Aj ja môžem?" usmiala sa.
"Samozrejme. A dupľom ak som dobre pochopila, že chodíš s mojim bratom."
"Ale nie. Nechodím," tvár jej zafarbil neskutočný rumenec.
"Vidím," usmiala som sa.
"Tak...ja pôjdem. Musím ísť...niekde."
"Rád?" spýtala som sa.
"Áno. To ty si tá nová ktorá k nám príde?"
"Samozrejme."
"Tak to sa ešte uvidíme," pozrela na Remusa," a my tiež. Rozmýšľaj o tom čo som ti povedala. Majte sa," odišla.
"Milá," otočila som sa a zamierila do kuchyne.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár