"Ani nepatríte na ministerstvo a bol by to veľmi veľký problém keby ste to skazili," povedal samozrejme svoj názor Snape.
"Áno? A to mám sedieť na riti ako vy?!"
Zase sa na mňa zadíval: "ja robím až dosť."
"Keď tak ako v škole tak asi nie."
Odvrátil odo mňa pohľad a zastavil ho na ostatných: "už som vám minule povedal všetko čo som chcel. A zaobídem sa bez prítomnosti istého človeka," postavil sa a už za ním tresli dvere. Hľadela som na nich. Prečo mu to vždy vraciam? Vlastne... ja som ho urážala. Ja som ho dokopala vždy k odchodu. A možno mal s tým že by som to pokazila aj pravdu. Náhle ma zaplavili neskutočne výčitky. Sedela som tam, jemne vnímala čo hovorili ostatní, ale vnútrom som videla jeho tvár. Veľmi som sa mu chcela ospravedlniť. Ale naozaj. Moje utápanie v svedomí prehlušil rachot.
"Tonksová!" vykríkla pani Weasleyová. Vyšla na chodbu a keď vchádzali tí, ktorí odišli pre Pottera,, zbadala som ho cez nezatvorené dvere. Stretli sme sa pohľadmi. Vážne som si ho presne takto predstavovala. Podľa fotky kde bol Remus, Sirius a James Potter.
Zasa som len letmo vnímala a prebudilo ma: "Tak na dnes končíme."
A začali stáčať plány.
"Ako bolo? Nikto na vás nezaútočil?" spýtala som sa Remusa.
"Prešlo to hladko. Ako povedal Snape."
Pozrela som do zeme.
"Čo je?" hneď pochopil.
"Ale nič. Len som už unavená."
"Tak poďme," usmial sa a postavil. Nasledovala som ho. Postupne sme sa lúčili a Remus zastal pred Tonksovou. Hľadela som na nich. Remus jej niečo povedal a usmiala sa. Potriasli si rukou a išiel ma čakať na chodbu. Kým sa rozlúčim aj ja.
"Tak ako?" došla som k nej.
"Super," usmiala sa," ospravedlnil sa."
"To som rada. Síce som ho musela zbiť, ale súhlasil, že to urovná."
Rozosmiala sa: "Si vtipná."
"Inak by som neprežila s tým realistom s ktorým teraz bývam. Inak...a okrem ospravedlnenia je čo? Chodíte spolu alebo nie?"
"Chodíme. Zatiaľ. Pokiaľ sa zas nezľakne."
"To už nechaj na mňa. O5 ho zbijem. Ďalšia otázka.. ty si každý deň farbíš vlasy alebo si metaformag?"
"To druhé."
"Och! Ako ti závidím! Vyzerať ako chceš...úžas," pozerala som na ňu užasnuto.
"Nie je to nejak extra dobre. Lebo keď môžeš hocičo, potom už nevieš čo chceš."
"Nena?" ozvalo sa za mnou. Otočila som sa. Pozerali na mňa vysokí, ryšaví chalani s nezbednými iskrami v očiach.
"Fred! George!" objala som jedného, potom druhého.
"Kde si sa stratila?" začal Fred.
"No po škole som skončila na medicíne a liečiteľstve. Dookola učenie."
"Učenie? My sa nevieme dočkať kedy zo školy vypadneme,"
"Stále ničíte nervy profesorom?" pousmiala som sa.
"Spoľahni sa," povedal George a s Fredom si tľapli.
"Pamätáte na naše časy na Rokforte? Ja už skoro dospelá, vy druháci."
"A napriek tomu sme dostali riaditeľské pokarhanie," rozosmial sa Fred.
"Hej. Podpálili sme Filchovi záchodovú misu," spomínala som.
"A teraz sa uvidíme častejšie však? Si v ráde?"
"Som. A niekedy spolu niekde vypadneme. Bude sranda."
"Sranda je naše motto," povedali a žmurkli na mňa naraz. Zase som umierala smiechom a rozlúčila sa s poslednými ľuďmi. O štyri hodiny som ležala v posteli a hľadela na strop..nemohla som zaspať. Aj keď som bola ospalá. Zavrela som oči a počula sklamaný a trpký hlas Snapea. Rezignovala som, sadla za stôl a písala na pergamen:

Profesor Snape,
Opäť veľmi ľutujem svoje slová. Som nerozvážna, výbušná a k tomu pravdovravná. Prepáčte. Neviem kedy si mám zahryznúť do jazyka. Vždy ste to o mne tvrdili, tak by ste ma mohli pochopiť. Čož vám nie vždy ide. Už sa to nestane. A hryzie ma svedomie. To je taký hlas vnútri, ktorý sa ozve keď urobíš niečo zlé. Odpustené?
Mária Elena Lupinová.
S pocitom spásy som si vzala prútik a klopla nim na list: "Rerpelorus prof. Severus Snape."
List zmizol a ľahla som si na posteľ. Čakala som na odpoveď. Naplnil ma hrejivý plamienok v mojom vnútri. Už už som zaspávala, keď ma prebralo jemné svetlo na mojom stole. Vstala som s úsmevom a vzala poslaný list. Otvorila som ho.
Neschopná zahryznúť si do jazyka,
Obdivujem vašu "snahu" ale v odpustení mi prekáža vaša schopnosť urážať ľudí, dokonca aj pri ospravedlňovaní v liste.
Prof. Severus Snape.
Hľadela som na pergamen a ovládol ma neskutočný hnev! Čo?! Ja sa mu ospravedlňujem už druhýkrát a stále, stále len urážky. Dosť! Zašlo to priďaleko!
Vzala som veci zo stoličky a obliekla sa do nohavíc, korzetu a plášťa! Navštívim ho! Uchopila som prútik a zišla dole do Remusovej pracovni.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár