Odišla som do izby a ľahla na posteľ...ach. Zavrela som oči, videla som ho. Cítila jeho dotyky, všetko! Priblblo som sa usmievala a prehadzovala v jednom kuse. O pár hodín som vstala. Zišla som na obed, vzala do ruky kus papriky, odhryzla z nej a dala Remusovi pri linke pusu.
"Čo tá dobrá nálada?" usmial sa. To je pravda, že keď ste šťastný, všetci dookola sú tiež.
"Ja neviem...tak som sa...vyspala."
"To som rád. Neskôr ideme do rádu."
"A..kto všetko tam bude?" sadla som si k stolu.
"Neviem. Len som ti chcel predstaviť milých ľudí. Uvidíš sama. A keď sa o tom dozvedela Molly Weasleyova, skoro umrela od radosti a rozhodla sa urobiť väčšiu večeru."
"Aha. Je veľmi sympatická. Vážne. Taký domácky typ. Ľúbi svoju rodinu. Nadovšetko. Ako u nás."
"Áno..," zosmutnel.
"A verím, že raz budeš mať rodinu, ktorá bude pre teba všetko, a rovnako ty budeš pre ňu všetko."
"Vieš aký mám na to názor."
"Viem a ako vždy nesúhlasím. Tvoje dieťa nemusí byť vlkolak. Teda... aj keby bolo tak čo? Ty s tým žiješ. A ide ti to. A raz nájdem niečo, aby si sa vyliečil. Aj poprípade tvoje deti."
"Nena...aspoň raz by si mohla myslieť reálne. To sa nestane. A po druhé..aj ty by si sa mala starať o svoj osobný život."
Pozrela som do zeme...do očí by som mu klamať nemohla.
"Veď ma poznáš. Uspokojuje ma pocit, že pomáham ľuďom," až potom som sa usmiala.
"Ja viem. Už je obed," naložil na tanier zeleninový šalát a vyprážaný syr. Podal mi ho.
"Myslím, že odtiaľto sa už nehnem," smiala som sa a začala jesť. Remus oproti mne. Zabávali sme sa pri rozprávaní príhod, jedení a plánovaní budúcnosti. Ani som sa nenazdala, už som sa obliekala. Zapínala som si korzet, keď mi prišiel list. Vzala som ho a otvorila:

Láska,
Už nemôžem. Stále na teba myslím. Chcel by som sa s tebou porozprávať . O niečom pre mňa veľmi vážnom. Môžeš ku mne prísť tak ako včera? Budem rád.
Severus S.

S úsmevom som odpísala Áno a utekala s Remusom do hlavného stanu rádu. Dali sme si dole plášte, pozdravili Molly, ktorá nás vrúcne s úsmevom prijala a poslala do obývačky. Ako som tam vošla, všetci na mňa pozreli. Tonksová, Sirius, pán Weasley, Fred, George, a zvyšných som nepoznala. Snáď len Harryho. Pre jeho výzor. Zahľadela som sa mu do očí. Uhol môjmu pohľadu.
"Ahojte," so všetkými sa vítal Remus," chcel by som vám predstaviť Már.."
"Nenu Lupinovú," predstavila som sa sama aby nepovedal celé meno," jeho sestru."
"Hermiona Grangerová," svižne mi podalo ruku hnedovlasé, podľa výzoru cieľavedomé dievča," rada ťa spoznávam. Tuna vedľa je Ron Weasley. Ginny Weasleyova a Harry Potter. Tonskovú a Siriusa zrejme poznáš."
"Áno," podávali sme si ruky. Zastavila som sa pri Harrym. Zahľadela som sa na jeho jazvu zakrytú vlasmi.
"Nevedel som, že profesor Lupin má sestru."
"So mnou prichádza veľa prekvapení," usmiala som sa.
"O tom nepochybujem."
Prerušila nás Molly s tým, aby sme išli jesť. Pochutnala som si, pobavila sa, vypočula zaujímavé historky, keď mi začal zvoniť mobil. Všetci sa na mňa nechápavo pozreli. Položila som vidličku počas vyzváňania Jesus on extasy- assassinate me a pozrela na display: Nicol. Spolužiačka. Zdvihla som: "Ahoj moja, no?"
"Ahoj. Kde si? Mám zlé správy."
"Šak na prázdninách u brata."
"Jaj.. hovorila si. No ide o to, že ťa vyhodili zo školy."
"Čo?!" nemohla som ani hovoriť.
"No áno. Lebo v tvojej izbe na intráku, kde si bývala našli striekačky a prášky z nemocnice."
"Čo?! Nie! To nie je pravda!," postavila som sa a vyšla naštvane na chodbu," ako to mohli nájsť keď som nič také nekradla?!"
"Ja neviem....len ti to oznamujem. Hľadali ťa u tvojich rodičov."
"Bože...och," sadla som si na schody a tvár si oprela o ruku," prečo sa to stalo? Kto to tam dal?"
"ja neviem. Možno omylom to tam niekto schoval."
"Na omyly a náhody neverím. Tak fajn..Dik. Už budem končiť. Papa," zložila som a vložila tvár do dlaní. Pustili sa mi slzy... neuveria mi, že som nič neurobila. Ale kto to urobil? Komu by to pomohlo? Nikomu..len mne uškodilo.
"Nena?" počula som predo mnou. Zdvihla som uplakané oči. Stál tam Harry.
"Mal som sa ísť pozrieť či si v poriadku."
"Jasne, že som," pokúsila som sa o úsmev," ja už pôjdem. Povedz Remusovi, že som musela súrne niečo vybaviť. Maj sa," objala som ho a utekala preč. Premiestnila som sa do známej uličky. Pokračovala až na Pradiarskú ulicu. Zaklopala som. Hneď otvoril.
"Ahoj. Myslel som si, že prídeš neskôr."
"Ahoj. Nemohla som skôr?"
"Ty môžeš vždy," pustil ma dnu. Išla som rovno do obývačky a sadla si.
"Dnes mi je hrozne. Ak to vážne, čo mi chceš povedať je zlé, asi to už nestrávim."
"No tak," prisadol si," stalo sa niečo?"
"Áno. Vyhodili ma z Medicíny. Neviem ako...proste sa zrazu stalo. Pre niečo čo som neurobila."
"Prečo im to nepovieš?" snažil sa ma povzbudiť.
"neuveria mi. Je to príliš zrejmé. Neprežijem to."
"Budeš sa venovať liečiteľstvu. Ešte viac. Bude to dobré," usmial sa. Bol úplne iný ako kedykoľvek predtým. Odvčera.. neustále ma zaplavovali plamienky ľúbeznosti, dobroty, pohody, šťastia...až lásky. Nevedela som to vysvetliť...jeho tajomnosť na k nemu prilákala, no keď ho teraz spoznávam, moje srdce sa pomaly ale isto ťahalo k nemu. Ako sa opieral na kraji pohovky, oprela som sa o neho a hlavu dala na jeho plece.
"Odvtedy čo som sem prišla...nie som nešťastná. Dokonca ma tvoje slová potešili. Do temna vložili plamienok nádeje," utrela som si slzu a po chvíli ho pobozkala. Moje bozky mi opätoval.
"Prepáč," usmiala som sa," aj ty si chcel o niečom hovoriť," vrátila som sa do predošlej polohy. Všimla som si ako sa mu rozbúchalo srdce.
"Vieš...ani neviem ako začať. Vieš...niekoho mi veľmi pripomínaš. Odvtedy čo som ju spoznal...nebola nijaká iná v mojom srdci. Jej zanietenosť, tvrdohlavosť, vnútorná krása, všetko vo mne hladilo dušu," stíchol.
"A...prečo nie si s ňou?" nechápala som ho.
"Vydala sa, mala dieťa...a umrela. Tá bolesť mi nedovolila byť milým. Vnímavým.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár