Harry Potter podla Neny- ak si fanušik HP, budes vediet co pisem XII.

"To chceš ako za odmenu?" stál v spálni.
"No..ja to skôr nazvem manželská povinnosť," ruky som dala na jeho ramená.
"Tak to sa mi páči," začal ma vášnivo bozkávať.
Pomaly ma položil na posteľ a bozkami pokračoval na krk. Vyzliekol mi tričko a rozplývala sa pod jeho dotykmi. Nedokázala som pochopiť, ako môže jemu niekto odolať. A tobôž ním opovrhovať. Milovala som ho. Ako on mňa.

O týždeň:

Arthura prepustili domov. Molly ma poprosila, aby som to vybavila čo najskôr. Preto som aj s papiermi vošla do jeho izby. Už bol zbalený.
"Tešíte sa? Vaša rodina už čaká dole v hale," podala som mu tie papiere.
"Ďakujem. Za všetko," usmial sa na mňa.
"Je to moja práca no nie? A bola to maličkosť. Tak už poďme, lebo sa plánuje oslava," opatrne som išla vedľa neho. Privítal sa s rodinou a tešil sa už na liečbu pod dohľadom svojej manželky. Bolo krásne sledovať rodinu zvítavať sa. Vždy som ticho uvažovala, či aj ja budem mať takúto milujúcu rodinu. Premiestnili sme sa blízko hlavného stanu rádu a došli až k dverám, ktoré sa pred nami nafukovali ako celý dom. Otvorila som dvere a vošli sme na chodbu. Z kuchyne sme počuli zvuky.

"Vyliečený!" povedal Arthur keď sme vošli do miestnosti. Všetci sme ale ostali stáť ako obarení. Uvidela som ako Sev a Sirius stoja oproti sebe. A medzi nimi Harry s roztiahnutými rukami. Snažili sa na seba mieriť prútikmi. No keď sme tam vtrhli, akoby prišli k rozumu.
Sev si strčil prútik do vrecka a bez slova prešiel cez kuchyňu popri Weasleyovcoch a mne. Pri dverách sa obzrel.
"V pondelok o šiestej večer Potter," odišiel. Hľadela som za ním. Potom som trochu naštvane pozrela na Siriusa.
"Idem si vyzliecť kabát. Hneď som s5," povedala som a utekala za Sevom," počkaj," pošepkala som a chytila ho za rameno. Našťastie chodba bola prázdna.
"Tuna nie. A to, že si išla hneď preč bolo "nenápadne"."
"Mne to je jedno. Čo sa stalo? Čo ti je?"
"Vybavovanie starých účtov," pretisol cez zuby.
"Nedokážem sa na teba takto pozerať. Prosím usmej sa," pohladkala som ho po líci. Vážne sa usmial.
"Večer mi povieš čo sa stalo. Platí?"
"Dobre. Večer," pobozkal ma. Odišiel úplne. Vyzliekla som si kabát a zavesila ho na háčik na vešiaku. Vrátila som sa do kuchyne. Oslava už bola v plnom prúde. Neskôr sa pridali aj niektorí členovia rádu.
"Nena?" došla ku mne Hermiona," môžem s tebou hovoriť?"
"Samozrejme," usmiala som sa," deje sa niečo?"
"Ja.. nemohlo by to byť v mojej a Ginninej izbe?"
"Ide o niečo chúlostivé? Ty a Ron?" napila som sa džúsu. Keďže tiež pila, zabehlo jej.
"Čo?"
"Tak poďme hore. Porozprávame sa," chytila som ju okolo pliec a odišli z hlučnej a živej miestnosti. Keďže hore nebol nikto, naše kroky sa ozývali kráčaním dohora. Vkĺzli sme do najviac upratanej izby s dvoma posteľami, stolom a skriňou.
Sadla som si na posteľ. Hermiona vedľa mňa.
"Počúvam," vyzvala som ju.
"Máš niečo s profesorom Snapeom?"
Moja dobrá nálada rázom klesla.
"Odkiaľ..," mala som vystrašený hlas.
"To viem? Jednoducho. Mám oči a všímam si veci, ktoré si ostatní ani neuvedomia."
"Veď sme sa schovávali...a tajili..a.."
"Pokoj," snažila sa o trpký úsmev," ja nikomu nič nepoviem. Všimla som si to minule. Keď si tu bola na schôdzi. Tento prsteň," vytiahla mi ho spod trička," videla som ho už. Ale nikdy som si nevedela spomenúť odkiaľ ho poznám. Až v nemocnici, keď som ho o5 zazrela na tvojom krku... spomenula som si. Hľadela som naň na jednej hodine elixírov. Profesor Snape ho mal tiež na krku. Na retiazke. O pár dní ale nie. A k tomu všetkému raz Harry povedal, že ťa videl v Rokforte. Zdalo sa mi zvláštne, žeby si skoro ráno bola u Dumbledorea. A po tých príveskoch s prsteňom mi to všetko došlo. A úprimne ten dnešný odchod z kuchyne bol vážne "schovanie"."
"Kriste," chytila som si ústa," vážne sa to nikto nesmie dozvedieť! Nikto! Vieš čo by z toho bolo? A... zosobášili sme sa."
"Čo?!" vykríkla.
"Áno. Remus by ma zabil a zvyšok čarodejníkov vysmial."
"Dumbledore to vie?"
"Áno. A dokonca mi dal prácu, robiť špióna na druhej strane. So Sevom."
"Nie nie nie," postavila sa," priveľa informácii. Sev?!" povedala priškrteným vystrašeným hlasom.
"Hermiona," pozrela som do zeme," mohlo mi napadnúť, že keď si taká chytrá, že to pred tebou neutajím. A prepáč, že teraz aj ty máš to isté bremeno ako ja...ale...ani Harry a Ron to nesmú vedieť," pozrela som jej do očí.
"Nič nevedia. Raz sme sa o tom rozprávali. Že prečo si bola v Rokforte. Odmietala som o tom rozprávať. Divne a podozrivo na mňa hľadeli keď som na každú otázku odpovedala s hraným nezáujmom neviem. Môžu si niečo všímnúť,"s5 si sadla s výrazom zbitého psa.
"Hermiona," hľadala som správne slová," verím ti. A som rada, že práve ty si si to všimla. Pri inej osobe by som už počítala dni, kedy sa stane pohroma. Ale tebe dôverujem."
"Dobre," zhlboka sa nadýchla," vážne ho miluješ?"
"Ako nič iné na svete. Odkedy je pri mne... znie to pomätene, ale je svetlo, ktoré mi svieti po ceste životom. Je tu pre mňa a ja som tu pre neho."
O5 si povzdychla a tentoraz sa úprimne usmiala.
"Vidíš," o5tovala som jej ho rovnakým" a čo ty a Ron?"
"To zas ty vieš odkiaľ?" prekrížila si ruky.
"Nie len ty si všímavá. Tie vaše pohľady sa dajú vidieť na kilometre."
"Nemáš pravdu. Medzi nami nie je nič...ale.. nie žeby som nechcela...," povedala potichu.
"Ha! Mala som pravdu. A čo sa týka mužov, oni dospievajú pomalšie, čiže si počkaj také dva roky a bude na tvojej terajšej úrovni," žmurkla som na ňu.
"Preto si sa vydala za človeka, ktorý by ti teoreticky mohol byť otcom?" vrátila mi to.
"Priznávam, že to môže byť divné. Ale na šťastí to nič nemení," určite mi dokonca aj žiarili oči.
"Takže vieme čo sme chceli vedieť. Poďme už radšej dole, lebo sa začnú zaujímať kde sme zmizli," postavila sa.
"Súhlasím," kráčala som za ňou smerom dole. Po oslave som hneď utekala za Sevom. Vošla som do domu.
"Sev?" zakričala som z chodby.
"V kuchyni," odkričal.
"Hermiona Grangerova všetko vie!" vbehla som k nemu. Pil kávu a čítal noviny. Zložil ich a pozrel na mňa:
"Ako? Odkiaľ?"
"Všimla si môj prsteň. A predtým ho videla na tebe."
"Kde?"
Podišla som k nemu čo najbližšie: "aký je to vlastne prsteň? Ty si ho nosil na retiazke."
Položil kávu. Chvíľu rozmýšľal a potom prehovoril.
"Má už cez 22 rokov. Veľmi dávno som ho chcel dať Lily. No nenabral som odvahu. Ona videla len Pottera. Ty mi ju veľmi pripomínaš. Neskutočne. Dal som ti naschvál tento prsteň. Niečo ako koniec života kde ma hnala myšlienka na ňu. Teraz vidím teba," postavil sa a chytil prsteň zavesený na mojom krku," teraz milujem teba. Konečne som svoju lásku niekomu dal. A on ju opätuje."
"Ja si ťa nezaslúžim," padali mi slzy," a napriek tomu by som bez teba nedokázala žiť."
"Neplač," utrel mi ich," my sme stvorení jeden pre druhého."
"Sľúb, že to tak bude navždy."
"Sľubujem. I keď...znepokojuje ma to, čo si povedala o Grangerovej."
"Je veľmi vnímavá. Všimla si ho na tebe cez jednu hodinu. A teraz na mne. K tomu ešte ako ma Harry videl v Rokforte... čudujem sa, že si to nevšimli všetci."
"Ona to každému povie."
"Nepovie. Verím jej. A ty ver mne," usmiala som sa.
"No dobre. A už dosť slzám," jemne ma pobozkal.

O tri dni:

"Vieš o čom uvažujem?" ležala som vedľa Seva v posteli v jeho spálni," že si kúpim vlastný dom."
"To vážne?" pousmial sa.
"Áno. Bude to super zmena. A nebudem sa strachovať kedy mi Remus nájde tvoje listy, alebo zistí, že chodím za tebou. Pracujem, takže ide o maličkosť. Chápeš?"
"Absolútne," pobozkal ma. Prerušilo nás ale pálenie na ruke.
"O nie," povzdychla som si," ešte, že nás nezavolal o hodinu skôr," uškrnula som sa a začala sa obliekať.
"Chcel by som mať tvoju dobrú náladu napriek tomu, kde ideme," tiež sa obliekal.
"Ber to z tej lepšej stránky. Ak umrieme, aspoň po krásnom zážitku."
Rozosmial sa: "ty sa nezaprieš. Poď už."
"Idem idem," ešte som sa narýchlo namaľovala a ponáhľali sme sa.
O5 sme sa ocitli na mieste kde ma prednedávnom Voldemort učil o politike temnej strany. Cruciom. Stáli sme všetci vedľa seba a čakali kým Voldemort prehovorí. Chodil hore dole pred nami.
"Nena môžeš ku mne pristúpiť?" začal.
Čo zas ja? Veď nič som neurobila. Nič také, čo by sa mohol dozvedieť. No urobila som čo žiadal. Sklopila som trochu pohľad.
"Áno pane?"
"Vidím, že sa stále viac a viac u nás udomácňuješ."
"Áno pane."
"Chceš odo mňa prvú úlohu?" mrazilo ma keď som počula jeho hlas blízko mňa.
"Samozrejme."
"Vyhoviem ti. Kým čakáme aby sme mohli vykonať plán s proroctvom, mám tu jeden darček," otočil sa. Pozrela som k nemu. Pozeral na strom za ním. Až teraz som si v tom šere všimla človeka. Čupel pri strome. Vystrašený. Oči si zakrýval rukami.
"A ja mám urobiť čo?" potláčala som v hlase strach.
"Čo sa robí s muklami?" pozrel na mňa.
"Zabijeme ich," odpovedala som.
"A keď nás ešte špehujú?"
Čo môže byť ešte horšie? Neodpovedala som.
"Severus?" pozrel na neho.
"Mučenie a až potom zabitie."
"Stále si svoju ženu nenaučil všetko," pokrútil nechápavo hlavou," môžeš teraz začať."
"Ja?" pozrela som do zeme.
"Azda sa bojíš?"
"Nie. Ja som si len overovala koho myslíte," pevne som stihla prútik a vytiahla ho z vrecka. Podišla som k stromu. Všetci stáli a hľadeli mojim smerom za mnou Našťastie mi tým pádom nevideli do tváre. Namierila som na neho prútikom a zatvorila oči.
"Crucio."
Jeho výkriky, stony a prosby... tiekli mi slzy. Ja ľudí zachraňujem. Liečim ich...nie toto.
"Avada kedavra," povedala som ráznejšie aby nevedeli ako na tom som zle. Cez zatvorené oči som postrehla jemný zelený záblesk. A ticho. Predýchala som a utrela si oči. Otočila som sa k skupine ľudí za mnou.
"A keď sme sa už zbavili špiny, môžeme pokračovať o proroctve," zahovoril a akoby sa nič nestalo, konverzovali ďalej. Postrehla som každé tretie slovo. Nikdy v živote som nehrala tak intenzívne. No mlela som z posledného. Keď sa stretnutie skončilo, vrátila som sa do Remusovho domu.
"Nemala si byť v robote dlhšie?" kričal mi z obývačky keď som prefrčala rovno hore.
"Zmena plánu," zabuchla som za sebou dvere. Padla som na kolená a plakala. Áno..pre moju labilnú povahu som často plakala, no toto sa nedalo s ničím porovnať. Tú bolesť. Vzlyky, plač, stony...to všetko dokopy a ešte som sa cítila, akoby som mala vybuchnúť, že to zo seba nemôžem dostať vonku a ničí ma to. Zabila som...zabila. Ja. Tá, čo nedokáže ani ublížiť. Som na tom zle keď milujem. Lebo nemôžem. Seva vedľa mňa by ťažko akceptovali. Preto nariekam a vnútorne umieram. Potom je tu moja práca pre Dumbledorea. Chcem pomôcť k záchrane čarodejníkov. A zase trpím. Lebo pri záchrane zabíjam muklov. Čo príde ďalšie? Zabíjanie čarodejníkov? Tento pocit beznádeje ma privádzal do šialenstva. K pádu na dno. Úplne dno. Ako sa len dá. Neoplatí sa milovať. Lebo mi to nie je súdené. Neoplatí sa pomáhať. Lebo to musí mať obete. Tak čo do riti má zmysel? Veľmi veľmi potrebujem pocit, že to zas bude dobré. Odkedy som sa vrátila do čarodejníckeho sveta... prevrátil sa mi život naruby. Túžim byť obyčajný mukel. S obyčajným muklovským chalanom. Bez poznania tohto strašného sveta. Sveta, ktorý sa volá môj život. Pri týchto myšlienkach som okolo štvrtej ráno zaspala.

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu