Harry Potter podla Neny- ak si fanušik HP, budes vediet co pisem XIII.

Prebudil ma spev vtáka za oknom. Otvorila som oči. Celý vankúš som mala mokrý. V noci som plakala. Povzdychla som si, otvorila okno, a cítila na tvári lúče slnka. V nemocnici mám až nočnú. Nechcela som spať, tak som zbehla dole. Remus nebol doma. Vždy niekde pobehoval. Tak som si vzala zmrzlinu, iPod a sadla si na gauč do obývačky. Pustila som si Evanescence a utápala žiaľ v zmrzline. Po chvíli som si ľahla. Čo mám robiť? Aby som sa necítila takto prázdno.
Dosť! Ty krava! A čo tá pomoc, ktorú robíš?! Ha?! Trochu som sa upokojila a rozhodla sa uvariť obed. Na raňajky som nemala náladu, ale robiť manuálne by ma priviedlo k iným myšlienkam.
„Ahoj,“ prišiel až na obed Remus,“ ja cítim jedlo? A nevaril som ja? To je podozrivé,“ odložil si plášť a došiel ku mne do kuchyne.
„Tým si čo chcel povedať braček?“ karhavo som na neho pozrela a nakladala na taniere.
„Vyzerá a vonia to dobre. Čo to ale je?“
„Muklovské jedlo. Hranolčeky, vyprážaný syr a zeleninový šalát.
„Waw. Ak mám pravdu povedať, som poriadne hladný,“ posadil sa za stôl.
„Neodídeš od stola, pokiaľ nezješ túto velikánsku porciu.,“ položila som pred neho tanier a svoj oproti. Sadla som si a chvíľu sme ticho jedli.
„Je to úžasne,“ chválil ma.
„Pochyboval si o mne?“ usmiala som sa.
„A odteraz varíš ty.“
„Ups..,“ smiala som sa,“ kde si zasa bol?“
„Veď vieš. Dumbledor ma posiela kontrolovať vlkolakov, či ich nezačína verbovať vieš kto. Ale stále nevedia, či mi majú veriť. Žijem medzi čarodejníkmi. Čo ich tam povedzme na mne irituje.“
Hľadela som na neho. Jeho tvár s vráskami. Zničenú každomesačným trpením. Všetko som to vždy robila pre neho. Objavili sa mi spomienky. Z detstva. Mala som šesť Remus mal prísť na moje narodeniny domov. Vyčkávala som na stoličke pri okne. Okolo polnoci som skoro zletela zo stoličky, ako ma bralo do spánku, ale nechcela som zmeškať jeho príchod. Spánok ma premohol a otec ma odniesol do postele. Keď som tak spala so svojim zajačikom Krivouškom v náručí, prebudil ma vrzgot dverí. Otvorila som oči a do izby doliehal cez pootvorené dvere lúč svetla z chodby.
„Remus?“ videla som ruku na kľučke. Dvere sa úplne otvorili a vošiel ku mne. privrel pred svetlom a kľakol si k posteli predo mňa. V mesačnom svite som videla jeho tvár. Usmieval sa.
„Ahoj princeznička. Tak ty máš narodeniny? 6 rokov?“
„Áno,“ rozosmiala som sa.
„A vieš, že už je sobota? Oficiálne si o rok staršia.“
„Ja už nie som decko, už som žiačka,“ hovorila som mu s vážnym tónom.
„To máš pravdu. Teraz sa budeš učiť čítať, počítať, písať, všetko. Aby si mohla ísť neskôr na Rokfort.“
„Budem najlepšia,“ smiala som sa bez dvoch predných zubov.
„V to verím. A sa hnevám. Ešte si ma neprivítala,“ zatváril sa urazene. Vyskočila som z postele a objala ho. Keďže kľačal, neudržal rovnováhu, tak sme spadli na zem.
„Stačí?“ dusila som sa smiechom. On rovnako.
„Myslím, že áno,“ postavil ma,“ a mám byť prvý, kto ti dá darček?“
„Áno!“
„Zatvor oči.“
Urobila som tak. Nedočkavo som sebou mykala.
„Môžeš,“ pošepkal. Otvorila som oči a na posteli bol ďalší zajačik, do série s Krivouškom, Rozpravky Barda Beedla a košík cukríkov.
„Jéééééééééééééj!“ hneď som sa k tomu vrhla a objala nového plyšáka, ktorého som pomenovala Ennya. Bol ružový. Potom som sa otočila s5 k Remusovi a spolu so zajacom v rukách som ho objala.
„Si ten najlepší brat na svete!“ vtisla som mu pusu na líce.
„Ty si na to prišla až teraz?“ vyplazil mi jazyk. Zas som sa nezdržala detského smiechu,“ zaslúžiš si to Nechceš aby som ti prečítal rozprávku?“ navrhol.
„Áno!“ šupla som do postele. Ľahol si ku mne, oprela som sa o neho aj so zajacmi a rozsvietil prútik.
„Lumos,“ podal mi ho, držala som mu ho nad knihou a čítal mi.
Bol, je a bude najlepší brat na svete.
„Stalo sa niečo?“ vrátil ma do reality.
„Nie nie,“ ďalej som jedla,“ Remus? Severus Snape ešte rádu nepovedal, kto je nový smrťožrút však? Aspoň som pri tom nebola.“
„Nie nepovedal. Minule keď si mala nočnú a nemohla si prísť na schôdzu, oznámil, že Dumbledorovi to povedal, a že to nie je nikto komu veríme. Prečo?“
„Ja.... ja len tak. Keby si si bol istý, že niečo robíš dobre, ale pre to dobre musíš spraviť niečo zlé, ako by si sa zachoval?“
„To je hra ma otázky a odpovede? Ja osobne by som urobil to zlé, pokiaľ to bude mať veľký osoh pre to niečo dobré,“ smial sa zo mňa.
„Jasné.“
„A urobíš, alebo si urobila niečo zlé?“
„Nie, len sa pýtam,“ zjedla som kúsok syra.
„Vážne?“ hľadel na mňa.
„Radšej mi povedz o tebe a Dore.“
„Je to dobré,“ jemne sa usmial.
„Dobré? Pred sestrou sa nemusíš hrať na tvrdého.“
„Zaľúbil som sa. I keď mám veľké obavy,“ priznal.
„Obavy a láska nejde dokopy, tak sa prestaň báť, lebo ťa zbijem,“ ukazovala som na neho vidličkou.
„“Bojím“,“ usmial sa a zložil príbor,“ do mňa už viac nevojde.“
„Remus?“ odhodlala som sa spýtať sa,“ chcela by som si nájsť vlastný dom.“
Chvíľu bol ticho a potom sa ozval: „je to tvoje rozhodnutie. Pracuješ, si samostatná... nevidím problém.“
„Ale budeš za mnou chodiť a ja budem chodiť sem...prisahaj.“
„Samozrejme,“ usmial sa a to ešte viac zvýraznilo jeho utrápenosť.
„Blíži sa spln,“ pozrela som na neho s obavami,“ o5 ti navarím elixír.“

Večer som išla na nočnú. Remus mal pravdu.... zabila som...ale pre dobro. A pomáham ľuďom. Tak čo? A k tomu som vo fenixovom ráde, a Dumbledore mi kázal robiť špióna.
Kráčala som chodbou nemocnice keď som tam zbadala sedieť Severusa. Hľadel na mňa. Vedela som, že nevie čo povedať.
„Nebojíš sa, že nás uvidia?“ postavila som sa pred neho.
„Toto mi za to stojí.... ako sa máš? Ani si mi neposlala nijaký odkaz, ani si za mnou neprišla, včera si hneď zdúchla...“
„Viem,“ otvorila som dvere do liečiteľských šatní,“ poď,“ stiahla som ho so sebou. Zamkla som dvere. Boli tam len skrine. A stoličky.
„Ja viem čo to muselo byť pre teba..“
„Sev,“ dala som mu na ústa ukazovák,“ mala som počítať s tým, že sa niečo také stane.... prežila som prvotný šok a... prejde to.“
„Vážne?“
Objala som ho.
„Bál som sa ako to zvládneš,“ vyzeral utrápene.
„Neboj...nie som nejaká padavka.“
„To ani netvrdím. Ale mám z niečoho obavy... oddelenie záhad. Pošlú ťa tam. A môže sa to zomlieť. Nevieme kedy to bude, ako...a... to ma desí. Temný pán ťa veľmi podozrieva. Stavím sa, že ťa zase „vyskúša“. Bojím sa toho. Veľmi sa o teba bojím. Predtým som to bol len ja. Hral som svoju úlohu úžasne a dôkladne.... lebo jediné, čo som riskoval bol môj život. Nie aj tvoj.“
„Či som v ráde, alebo na temnej strane, alebo ani na jednej...riskujem svoj život. Všetci riskujeme svoj život. Nechápeš? Ide o to ako a prečo ho riskuješ. Ja pre lepšiu budúcnosť. Ako aj ty. Nie sme medzi smrťožrútmi, ktorí sú pri temnom pánovi zo strachu a preto, lebo budúcnosť majú len v zlobe, krutosti a zle.“
„Toto mi nerob,“ vyšla mu slza. Šokovalo ma to,“ si príliš dobrá. Doplatíš na to.“
„Zlato,“ utrela som mu slzu s úsmevom,“ mne je to jedno. Inak by som tu teraz s tebou nestála, nemilovala ťa a necítila to jemné chvenie po celom tele z toho, ako sa ti dotýkam tváre. Nemyslíš, že je to krásne? Nechcela by som žiť ukrátená a tieto pocity. Aj keby som umrela, zažila som toto. A pre takú budúcnosť sa naozaj oplatí zabiť jedného človeka, aby nezomreli všetci. Rád potrebuje informácie. Iba vďaka tebe vieme po čom ide...síce nevieme, čo a ako chce uskutočniť, ale vieme proroctvo strážiť.“
„Ako špión by som postačil ja!“
„Sev!“ naštvane som ho zastavila,“ a čo by povedala temná strana, kebyže sa dozvedeli, a oni by sa to dozvedeli, že si ženatý? A potom by zistili, že za mňa a, že môj brat je Remus, a hneď by si domysleli, že som v ráde a teba by zabili. A nebol by špión. Prečo ma asi Dumbledore poslal robiť úlohu spoločne s tebou? Mysli! A nechcem počuť nijaké obavy a bodka! Čo sa mňa týka, bojím sa jedine smrti mojich blízkych. Takže ak ma pošlú do oddelenia záhad, fajn.....aspoň sa pokúsim nejako nenápadne to zastaviť.“
Pustil ma a oprel sa o parapet okna. Potom vrazil päsťou do steny.
„Sev!“ chytila som ho,“ prestaň,“ vzala som prútik a zacelila mu krvavú ranu,“ ty musíš byť v škole. Nemáš šancu sa do toho zapojiť. Tak hraj svoju úlohu, seď v škole a... neboj. Určite sa mi nič nestane.“
„Ja viem čoho je schopný, ty nechápeš.. ,“ hľadel na mňa.
„Ako sa o mňa bojíš?!“ skočila som mu do reči,“ ja to chápem! Môj brat, ty, Dora, celý rád! Všetci ľudia! Ešte raz ti opakujem, že od začiatku viem čo robím. A za to, že ty si si to uvedomil až teraz, keď som musela zabiť, ja nemôžem. Tak sa prestaňme hádať a pobozkaj ma. Prosím.“
Hľadel na mňa. Hľadal nejaké argumenty. No zrejme ich nenachádzal. Otočil sa ku mne a pobozkal ma.

O nie koľko týždňov neskôr som už bývala vo svojom novom dome. Niekedy za mnou prišiel Remus, niekedy Sev a niekedy som nebola ani doma. Buď práca, alebo rád, alebo smrťožrúti... proste vyťažená maximálne.
Sedela som v kresle pred ohňom z kozuba začítaná do knihy. Niekto zaklopal. V predstavách si predstavujúc za dverami Seva som hneď otvorila. No úsmev mi hneď klesol.
„Lucius,“ pustila som ho dnu.
„Čarodejník by si myslel, že budeš s manželom bývať spolu.“
„Čarodejník by si myslel, že sa nebudeš starať do vecí, do ktorých ťa nič nie je,“ odsekla som,“ čo chceš?“
„Ale stále robíš jednu chybu,“ stál predo mnou,“ nevieš sa naučiť, keby máš prestať otvárať ústa.“
„Áno? A ty zas nevieš odhadnúť kde tvoje peňažné dary nemajú účel.“
Išiel mi niečo odseknúť.
„Prestaň a choď k veci prečo si sem prišiel!“ okríkla som ho.
Namiesto odpovede mi na hlavu navliekol kuklu.
„Okamžite pôjdeš so mnou na ministerstvo....oddelenie záhad.“
A je to tu.
„Môžem...sa ísť prezliecť?“
„Nie! Ponáhľame sa. Plán už začal. Až po tebe,“ ukázal na vchodové dvere. Chcela som Sevovi poslať správu, čo sa deje, no takto som nemohla. Ani neviem ako, možno od toho strachu, už som stepovala medzi proroctvami. Pociťovala som jemné vzrušenie, nedočkavosť...čo sa tu dnes stane?
„Čo sa vlastne stalo? Ako ste dosiahli, že sa sem Potter dotrepe?“ pozrela som na Bellatrix.
„Naše malé bábo nevie rozoznať, čo je sen a čo skutočnosť....,“ smiala sa.
Prechádzala som sa sem a tam.. Keby som to nejako povedala Harrymu... ale nemám ako.
Spoliehala som sa na to, že sa niečo stane také, že ma rád nebude podozrievať.
„Už ide!“ povedal Lucius a počuli sme kroky chodbou. Videli sme ako Harry drží sklenenú guľu. No nebol sám.
„Výborne Potter. Teraz sa otoč a podaj mi to,“ povedal Lucius a obkľúčili sme ich.
„Kde je Sirius? Chcem vedieť kde je Sirius!“ pozeral na neho Harry.
„Chcem vedieť kde je Sirius,“ napodobnila ho Bellatrix.
„Máte ho. Viem to. Je tu.“
„Maličký ša žobudil a myslí si, že sen je pravda,“ pokračovala posmešným detským hlasom.
„Nie,“ povedal Harry Ronovi vedľa seba.
„Myslíš si, že tu budeme bojovať? S deťmi?“ ozvala som sa. Vnútri som dúfala, že nebude taký hlúpy.

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu