Harry Potter podla Neny- ak si fanušik HP, budes vediet co pisem XV.

Postavila som sa a zapla rádio. Na plné pecky. Potrebovala som prekričať svoje myšlienky. Prepla som na Evanescence- Tourniquet (spása).
Pomaly som si hovorila text a tiekli mi slzy.

Môj Bože, moja záchrana,
návrať mi spásu,
Môj Bože, moja záchrana,
návrať mi spásu.

Moje zranenia volajú po hrobe,
moja duša plače za oslobodením.
Budem odmietnutá, Kriste?
Záchranou
mi bude samovražda.

Nemôžem predsa stratiť brata. A bez lásky Seva...nemohla by som žiť. Ani neviem ako, zaspala som. Prebudilo ma až zvláštne ticho keď sa vyplo rádio. Najedla som sa a rozhodla sa ísť za Remusom. Musí ma vypočuť. Obliekla som si čiernu volánikovú krátku sukňu, čiernu košeľu a plášť. O pár minút som klopala na Remusove dvere.
„Ahoj,“ otvoril.
„Ahoj. môžem s tebou hovoriť?“
„Na čo? Aj tak všetko robíš podľa seba. Ani sa so mnou neporadíš.“
„Prestaň! Chcem ti to vysvetliť.“
Chvíľu na mňa hľadel a potom ma pustil dnu. Sadla som si do obývačky. Posadil sa do kresla oproti mne a čakal.
„Áno vydala som sa. Ale len preto, lebo ho naozaj milujem.“
„On ťa len využíva. Smeje sa ti do očí..,“ zvýšil hlas.
„Nie! On sám sa tomu bránil. Aj ja som sa bránila. Ale nešlo to. Pravdu povediac...sama nechápem čo sa stalo. Prišlo to tak náhle. Akoby..to tak malo byť.“
„Ty si sa niekde udrela?“ hovoril vážne,“ alebo ti šiblo? Otvor už konečne oči. On je..“
„Pre mňa starý? Bez budúcnosti? Nehodí sa ku mne? To si myslíš ty. Ja vidím muža, ktorý je síce starší, ale vnútorne ma napĺňa. Je celý môj život. Naozaj...milujem ho.“
„Nena..“
„Nepozeraj sa tak na mňa! Je to môj manžel. A nadovšetko ho zbožňujem!“
„Popáliš sa...to ti hovorím.“
„Nepopálim. A ak aj áno, je to len a len kvôli mne.“
Prevrátil očami ako som presne čakala. Ale už nehovoril nič na túto tému.

O pár mesiacov:

Zobudila som sa hneď ráno s „úžasnou“ náladou. Skončila som na wcku s hlavou v záchodovej mise. Mala som pocit, že som vyvrátila aj to, čo som nemala. Zišla som dole a urobila si silnú kávu. Nič som do seba nedostala. Vzdala som to a išla do roboty. Za ten čas sa toho zmenilo veľa. Nasťahovala som sa k Sevovi a správa o tom, že sme sa vzali sa rozniesla rýchlosťou svetla. Bola to výhoda, že sme sa nemuseli schovávať. Ale..na druhej strane Sev mal v škole veľa povinnosti. A kvôli tomu sme sa videli minimálne. Dosť ma to deprimovalo. Došla som do práce. Zas mi prišlo zle. Po druhom vracaní som si urobila elixír proti nevoľnosti. Pochodila som po izbách a sadla si v pracovni.
Niekto zaklopal. Išla som otvoriť.
„Ahoj,“ pozdravila mi už na pohľad zničená žena, s vlasmi bez života ako ona.
„Aho.... Dora?“ neverila som.
„Môžem?“
„Jasne,“ pustila som ju,“ tak dlho som ťa nevidela. Asi tri-štyri mesiace. Stalo sa niečo?“
„Nie,“ vošla,“ chcela..som sa porozprávať o niečom inom.“
„Sadni si,“ ukázala som jej sedačku. Poslúchla ma.
„Hovoril ti niečo Remus?“
„O čom by mal?“ nechápala som.
„Ide o to, že... ma nechal.“
„Čo? Kedy?“ nevedela som pochopiť dôvod.
„Po tej udalosti na ministerstve. Nevládzem mu stále vysvetľovať, že ho milujem.“
„Jemu sa to nedá vysvetliť. A vidím ho minimálne. Veď vieš, že rád sa zmenil. Iba každý odovzdáva Dumbledorovi informácie.“
„Viem. A to ešte dopomáha Remusovi sa mi vyhýbať.“
„Neber mu to za zlé. Celý život ním opovrhovali. A nechce aby sa tým trápil aj niekto iný.“
„Ale ten niekto sa chce trápiť! A nie tým čo povedia druhí, ale tým, že mi len ubližuje.“
„Poznáš ho...je t...,“ prišlo mi zle. Chytila som si ústa a zatvorila sa na wcku.
„Si v pohode?“ spýtala sa ma, keď som vyšla. Pozrela som do zrkadla. Bola som celá bledá.
„Neviem,“ posadila som sa.
„Je ti zle?“ premerala si ma.
„Nie....len trochu.“
„Dnes?“
„Už celý týždeň,“ priznala som.
„Týždeň? Neuvažovala si nad tým, že si tehotná?“ podozrievavo si ma premerala.
„Nebuď hlúpa.“
„Prečo? Máš manžela a nemyslím, že po nociach spolu hrajete karty.“
Vzala som knihu zo stola a hodila ju po nej. Uhla sa a konečne sa usmiala.
„No tak...urob si test. Možno si vážne tehotná,“ naliehala.
„Prestaň. Bude to nejaká vnútorná viróza...“
„Už dávno by ti zabral odvar,“ tvárila sa akoby mala na všetko odpoveď.
„Ja nemôžem byť tehotná,“ povedala som skôr pre seba ako jej.
„Prečo? Veď ho miluješ. Ako som počula z istých úst, ako sa často bozkávate.“
„Čo? Kto to hovoril?“ nechápala som.
„No.... minule som počula, že ste pre Rokfortských žiakov celkom dobrá atrakcia.“
„Si robíš srandu.“
„Ee...sem tam tam prespíš?“
„Áno. Severus dostal prácu učiteľa OPČM.“
„Počula som. A preto vás dvoch sem-tam aj vidia bozkávať sa pred jeho pracovňou...nemám pravdu?“ usmiala sa.
„Och nie,“ zakryla som si oči rukami,“ nemôže to byť „lepšie“.“
„Môže...a vlastne naozaj lepšie. Ak budeš tehotná.“
„Ja nie som tehotná,“ okríkla som ju,“ a riešime tu teba a Remusa. Pôjdeš za ním a povieš mu aby si ťa konečne vzal...“
„Ja som neprišla kvôli tomu....ale mám taký problém...ako sa mám odľúbiť?“
„Čo?“ tak teraz som už ničomu nerozumela.
„Remus o mňa nemá záujem. A mňa táto citová bolesť veľmi ničí. Neexistuje nejaký odvar, liek, elixír?“
Hľadela som na ňu a vybuchla smiechom: „ preskočilo ti? Veď láska sa nikdy nemá ničiť. Je to skôr dar. Tak neblázni a Remus sa k tebe určite vráti.“
Sklonila hlavu a smutne hľadela do zeme.
„No tak,“ chytila som ju za ruku,“ budeš moja švagriná, uvidíš. Len vyčkaj čas a on sa ešte aj doplazí,“ žmurkla som na ňu.
Rozosmiala sa.
„Si super človek,“ objala ma,“ za teba by som dala aj ruku do ohňa.“
Zovrelo mi srdce. Smútkom... ona si myslí, že som bezchybná. Ako sa mýli. V niečom stále ešte klamem.
„To by si nemala hovoriť. hlavne teraz keď sme vo vojne.“
„Tebe verím. Ako verím aj Remusovi. Inak...počula si, že sa Greyback vrátil?“
Moje srdce sa teraz nedokázalo ani len pohnúť.
„Ako to, že sa vrátil?“
„Povedal mi to Kingsley. Keď som sa ho pýtala na Remusa. Ževraj Remus ani nespáva doma, lebo nutne prehovára vlkolakov.“
„Och nie,“ v hlave mi prechádzalo všetko, čo by sa mohlo stať,“ nemala som ani čas za nim ísť...“
„To je pochopiteľné. Pracuješ.“
„Ale na neho som si čas mala nájsť. Do kelu. Keď za nim pôjdem, dúfam, že bude doma.“
Otvorili sa dvere a vošla jedna z mojich pomocníčok: „priniesli ďalšieho pacienta.“
„Budem m..“
„Len choď,“ postavila sa Dora,“ ešte sa niekedy stretneme,“ objala ma.
„Samozrejme,“ objatie som jej opätovala a ponáhľala sa za pacientmi. Večer, keď už chaos na oddelení prestal, sadla som si za stôl a vytiahla prísady. Pridávala som jednu za druhou. Všetko som zaliala vriacou vodou. 3,5 minúty som to lúhovala, bylinky precedila a vypila. Bol to tehotenský test. Ak hneď všetko pôjde von, som tehotná, ak nie, nie som.
Dopila som a čakala. Už sa mi začal na tvári rysovať úsmev, keď sa mi nadvihol žalúdok a so strachom a vedomím, že som tehotná, som utekala na miesto, kde som potrebovala.
Nevedela som si to ani len predstaviť. Síce som deti vždy chcela, ale nie teraz, keď som medzi smrťožrútmi a hocikedy sa môže niečo stať. No na druhej strane som sa priblblo usmievala. Budeme mať malé bábo. S malilinkými ručičkami, malilinkými prštekmi, s prekrásnou detskou vôňou a bude z nás. To moje obavy jemne zatieňovalo. Obliekla som sa a išla domov. Sadla som si do obývačky, hľadela do ohňa sviečky a napísala:

Láska,
musím ti niečo povedať. Je to z časti súrne. Ale celkovo ani nie je. Ani sama neviem.
Tvoja Nena.

A poslala som to. Ani nie o tri minúty niekto zaklopal. Vyskočila som a otvorila Sevovi.
„Ahojky,“ pobozkala som ho a čo najsilnejšie objala.
„Ou. Až také privítanie? Niečo sa stalo?“ usmial sa.
„No...áno,“ posadila som ho do obývačky, Ja som stála pred ním,“ ale niečo mi prv sľúb.“
„Áno?“
„Že nezačneš panikáriť, a že ma nebudeš chrániť ešte viac ako predtým.“
„Podľa mňa sa ťa viac chrániť ani nedá,“ usmial sa. Pousmiala som sa a rozžiarila sa v oslnivom úsmeve šťastia.
„Tak sľúb, že sa tým nič nezmení,“ pokračovala som.
„Prečo sa tak usmievaš? Čo sa stalo?“
„Sľub,“ naliehala som.
„Sľubujem.“
Vzala som mu ruku a položila si ju na brucho.
„Vieš čo tu je?“ spýtala som sa.
„Brucho?“ nechápal. Pokrútila som hlavou v stále tom istom úsmeve.
„Nie...to nemyslíš vážne,“ zrejme pochopil.
„Ak si myslíš, že som tehotná, tak áno.“
„Och nie...,“ postavil sa a podišiel k oknu. Hľadel von. Nevedela som pochopiť jeho reakciu.
„Ty nie si rád?“ pošepkala som.
„Či som rád?!“ otočil sa na mňa,“ veď ja som vás prakticky zabil!“
„Prečo?“
„Ak sa niečo pohnojí, zabijú vás.“
„Už mi pripadáš ako Remus! Ja viem čo mi hrozí. A nevieš pochopiť, že chcem byť s tebou aj napriek tomu?! Nemá cenu sa kvôli tejto vojne ukracovať o city. A lásku. Nemyslíš, že to je to pre čo bojujeme? Tak prečo sa toho nedržíš?“
Jeho mierne naštvanie akoby spľaslo. Chvíľu hľadel do zeme a potom na mňa pozrel.
„Poď sem,“ nadvihol ruku a pritiahol si ma k sebe. Zozadu ma prekrásne objal. Vlasy mi dal na jednu stranu a pobozkal ma na líce.
„Prepáč. Len ten strach ma ničí. Prepáč. Takže budeme mať dieťa?“
„Áno,“ šťastne som žiarila.
„Ďakujem,“ pobozkal ma a prešiel mi rukou po bruchu.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu