Harry Potter podla Neny- ak si fanušik HP, budes vediet co pisem XVII - koniec.

O rok:

Sedela som na stoličke pri okne. Bola noc. Hľadela som na mesiac. Bol spln.
„Zlatko, “ podišiel ku mne zozadu Sev a objal ma, “ netráp sa. Keď všetko skončí, udobríte sa.“
„Tak dlho som ho nevidela. Chýba mi. A Ed a Ester nepoznajú uja. Je to ich rodina. A, “ rozplakala som sa, “ ani ja svojho synovca.“
„No tak. Neplač, “ prešiel predo mňa a vzal ma do náručia. Ukľudňujúco ma hladkal po chrbte a utešoval.
„Milujem ťa, “ pošepkala som.
„Aj ja teba, “ usmial sa.
Vtedy som ani len netušila čo sa o pár dní stane. Prebaľovala som malých. Boli takí roztomilí. Brávala som ich na ruky a dávala im pusy. Vyhladli, tak som ich uložila do postieľok a išla urobiť mlieko. Prehriala som fľaše, keď som zacítila pálenie na ruke. Znamenie. Majú Harryho. Fľaše dopadli na zem a mlieko sa rozlialo. V hlave mi prebehli Sevove slová: „Keď na to dôjde, neopováž sa odísť z domu. Buď pri Edovi a Ester a nech ťa iné nezaujíma. Prisahaj! “ Z premýšľania ma prebudil plač Eda.
„Idem, “ povedala som priškrteným hlasom, ešte raz urobila mlieka a nakŕmila ich. Keďže bol večer, zaspali. Sadla som si do obývačky a predo mnou horela sviečka. Čo sa asi deje? Znamenia sa dotkla Alecto. Harry je v Rokforte. Ako môže byť taký tupý? Kriste. Zakryla som si oči dlaňami. Znamenie pálilo stále viac a viac. Dokonca som si v duchu hovorila: „prosím nie, prosím. Len on nie.“ Prosila som ani neviem koho. V tej chvíli mi nenapádalo nič iné. Len prosiť, snáď ma niekto vypočuje a zariadi to. Dokonca som začala chodiť sem a tam. Pozerala z okna. Odreagovavala som sa dokonca upratovaním hračiek po deťoch. No nič nepomáhalo. Prešli dve hodiny a mne to pripadalo ako dva dni. Už som bola na pokraji zúfalstva, keď cez okno vošiel vánok a sfúkol sviečku. Ostala som stáť v tme. A idem tam! Obliekla som sa a vyšla z domu. Zaklopala som na dvere susedy. Otvorila.
„O dobrý večer, “ usmiala sa na mňa. Mala už župan.
„Dobrý. Prepáčte, ale nutne potrebujem postrážiť deti. Viem, že už je desať hodín ale...veľmi by som vám bola vďačná.“
„Samozrejme, “ už si dávala bundu.
„Ďakujem! Zachránili ste ma, “ podala som jej kľúče od domu a utekala sa premiestniť k Rokfortu.
„Prišla si práve včas, “ povedala s úsmevom Belatrix a ťahala ma k Rokfortu. Poslušne som kráčala za ňou. Keď sme vošli do hradu, otočila som sa na ňu:“ Sorry, Petrificus totalus, “ spadla na zem. Keď som zdvihla pohľad, uvidela som ako na mňa pozerá prekvapený Remus. Na líci mal krvavý škrabanec. Nad hlavou mi niečo vybuchlo. Všade kričali ľudia. Samé detonácie.
„Pozor, “ zakričal na mňa Remus, “ poď, “ chytil ma za ruku a vošli sme do jednej z tried.
„Och Remus! “ objala som ho. Pocity, ktoré som prežívala sa nedajú opísať. Bolo to ako neuveriteľné šťastie. Pocit náhleho naplnenia. Vnútorný pokoj.
„Prečo si ju zneškodnila? “
„Ja nie som pri nich! Ani Sev! Nechápeš? ! To všetko bolo pripravené. Naplánované. Dumbledore to vedel. Už ti to môžem povedať. Prosím, uver mi! Si predsa môj brat. Nepozeraj na mňa s tým sklamaným a opovrhujúcim pohľadom, “ spadla som so slzami na zem, “ som nešťastná. Tak dlho som ťa nevidela. Ďalej to už neznesiem. Vždy si tu bol pre mňa. Zrazu som sa cítila, akoby mi chýbal kus mňa.“
„Nena, “ kľakol si ku mne a opatrne ma objal, “ trpel som. Hlavne tým, čo som o tebe všade zisťoval. Vražda tu, vražda tam...smrťožrútka..“
„Nič nie je pravda. Teraz mi ver. Prosím.“
„Ale ako je možné, že sme zašli až tak ďaleko? “
„Prosím, len sa mi už neotáčaj chrbtom. Nehľaď na mňa pohľadom, v ktorom vidno čo si. Braček, “ šťastne som ho pohladkala.
Vtom vybuchli dvere. Vyšli sme a začali bojovať.
„Nevidel si Seva? ! “ zakričala som za ním.
„Nie.“
Voldemort by ho nenechal ísť do Rokfortu bojovať. Jeho si nechal pri sebe. Vyšla som z hradu.
„Bojovali ste hrdinsky, “ striaslo ma pod vplyvom Voldemortovho hlasu ktorý nám všetkým znel akoby stál priamo pri nás, “ Lord Voldemort vie oceniť statočnosť. Utrpeli ste ťažké straty. Ak mi ďalej budete vzdorovať, všetci zomriete, jeden po druhom. Nechcem, aby sa to stalo. Každá preliata kvapka čarodejníckej krvi je strata a plytvanie. Prikážem svojim silám, aby hneď ustúpili. Máte jednu hodinu. Dôstojne odneste svojich mŕtvych. Ošetrite zranených..., “ viac som nevnímala. Uvidela som Harryho, Rona a Hermionu. Išla som k nim, no hneď ma všetci naraz odclonili. Skončila som o 5 metrov ďalej.
„Hej! “ vykríkla som, “ zdvihla som prútik? ! “
Stále nimi mierili na mňa.
„Ja som nikdy nebola na zlej strane! Uvedomte si to! Ale čo to trepem. Aj tak neuveríte Nevideli ste Seva? “
Ich vážne tváre nabrali jemný odtieň červenej. Vyhýbali sa môjmu pohľadu.
„Videli? “ zopakovala som.
„Vieš, “ odhodlal sa Ron, “ on..“
Čo iné tieto slová mohli znamenať ako smrť? Postavila som sa.
„Nie, “ usmiala som sa. Hermiona na mňa upriamila pohľad. Jemne prikývla.
„Nie, “ spadla som na kolená, “ nie, “ zakryla som si ústa, “ nie! “ už som vykríkla.
„Nena, “ priblížila sa Hermiona.
„Nechoď k n..., “ chytil ju za ruku Ron.
„Prestaň! “ okríkla ho a došla ku mne. Kľakla si, “ asi chceš vedieť kde je.“
Prikývla som. Cítila som ako sa mi srdce rozpoľuje na márne kúsky.
„Zúrivá vŕba.“
Postavila som sa a rozbehla sa. Musím ho zachrániť! Ešte to pôjde! Dostala som sa až do škriekajúcej búdy. Vošla som do miestnosti, kde ležalo Sevove telo.
„Sev! No tak! “ oprela som si jeho hlavu na stehná, “ prosím nie..., “ snažila som sa mu chytiť pulz. Zastaviť krvácanie. Nič. Skúšala som všetko dookola. Zatvorila som oči, “ nie! “ buchla som ho do hrude, “ nemohlo sa to stať! Nenecháš ma tu samú! Sľúbil si to! A čo deti? ! Si odporný egoista! Ja ťa milujem! Toto si mi nemal urobiť! “ plakala som mu na hrudi. Po hodine neprestavajúceho plaču som ho pobozkala na pery.
„Láska, “ pohladkala som ho. Ani neviem ako, prestala som vnímať. Prebudila som sa až v nemocničnom krídle. Nevládala som pohnúť ani prstom.
„Prečo som tu? Kde je Sev? On sa so mnou len hrá aby ma naštval. Nie je mŕtvy, “ blúznila som.
„Už si v poriadku? “ ozvala sa Hermiona.
„Čo sa stalo? “ začínala som vnímať.
„Nepamätáš si na zúrivú vŕbu? “
„To sa mi snívalo však? “ rozžiaril sa mi úsmev.
„Nie, “ povedala smutne. Oči sa mi zaliali slzami.
„Kde sú Dora a Remus? “ spýtala som sa cez vzlyky.
„Išli za Weasleyovcami. Fred....neprežil to.“
„Takto to nemalo skončiť, “ krútila som hlavou, “ niekto ako Fred nemôže zomrieť. To nie je možné, “ usmiala som sa, “ to ako sa s Georgeom dopĺňali. Neverím.“
Jemne v rozpakoch na mňa pozrela: „Už previezli telo Snapea.“
„Pamätám si, len ako som pri ňom plakala.“
„Keď tam po teba prišli, mala si hysterický záchvat. Nechcela si ho pustiť. Dali ti prášky.“
„Už viem.... Skretumus, “ pochopila som prečo mám okno, “ kde je to telo? Chcem ho vidieť.“
„Myslíš, že je to vhodné? “
Rozleteli sa dvere a vošiel Remus s Dorou.
„Prepáč! “ rozutekal sa ku mne a objal ma ako ešte nikdy.
„Už sme si to vysvetlili, “ nadýchla som sa. Stále som mala v hrdle tú hrču, ktorá mi ledva dovoľovala rozprávať. Kvôli Sevovi.
„Mala si pravdu. Vážne som na teba hrdý.“
„Čo sa stalo? “ nechápala som jeho úprimnú a ľútostivú reakciu.
„Severus dal svoje spomienky Harrymu. Nikdy som si ani len nemyslel, že sa obetúvaš pre nás, pre lepší svet. Neveril som. Vášne si ho veľmi milovala.“
Rozplakala som sa na celú miestnosť. V jeho náručí to bolo ako liek. A on to bez slov chápal. Len ma držal v objatí a hladkal po vlasoch ako kedysi Sev.
„Ešte niečo pre teba mám, “ vytiahol z vrecka fľaštičku, “ Harry chce aby si to mala.“
Spýtavo som na neho pozrela.
„Áno, sú to Severusove spomienky, “ s5 ma objal a pokračovala som v plači. Hovorí sa, že slzy sú liek na dušu. Pochopila som, že to je pravda. Celý týždeň , čo sa chodilo na pohreby zosnulých, som pochopila, že slzy a vydanie smútku von veľmi pomáha. Po týždňoch slzy prestanú. Po mesiacoch prejde plač úplne. Nie žeby odchádzala láska, to nie. No vyrovnávate sa so stratou. Ostane len pichnutie a úzkosť pri srdci, pri spomienke, po celý život. Takto som sa prebudila o 10 rokov neskôr. Hľadela som na svoju a Sevovu fotku na nočnom stolíku. Toľko rokov. A predsa akoby ležal vedľa mňa a bozkával ma na líci a ramene. Otvorila som šuflík a vytiahla malú fľaštičku so spomienkami. Odkedy umrel, prezrela som si ich len raz. Druhy krát už nemám silu. Otvorili sa dvere.
„Mami! “ vbehla dnu Ester a skočila ku mne na posteľ, “ Ed ma straší. Hovorí, že počul od kamaráta, ako na Rokforte strašia divé tvory, ktoré mi odhryznú hlavu.“
„Zlatko, “ stiahla som ju ľahnúť ku mne, “ nič také sa nestane. Tvoj braček ti len chce nahnať strach. Sám tam ide s tebou prvý krát. Neboj. Aj keby, premôžeš ich, “ usmiala som sa na ňu.
„Áno mami, “ objala ma.
„Tak hore sa, lebo nestihneme vlak.“
„Ideš dnes do roboty do nemocnice? “
„Až keď vás vyprevadím na vlak. A šup na raňajky, “ postavila som sa a zišla dole. Už krásne voňalo jedlo.
„Máš hlad? “ usmiala sa Dora. Teraz sme bývali dve rodiny spolu.
„Och ďakujem. Nechcelo sa mi vstať, “ Ed, Ester pohnite! “ zakričala som.
„Teddy! “ zakričala Dora, “ Ema! Raňajky! “
Odišla od sporáka a krásne sa jej vynímalo bruško. Otvorili sa dvere.
„Čo tak kričíte? “ vošiel Remus.
„Tvoje deti ma zase nepočúvajú, “ dávala na stôl taniere. Remus pracoval na ministerstve. Pár vecí sa naozaj zlepšilo. Prv ľudia spoznajú človeka kým ho odsúdia.
„Mal som pocit, že sú to naše deti, “ usmial sa chytil ju za brucho a pobozkal. Hneď sa jej na tvári objavil úsmev. Na to sa rozhučal beh po schodoch a do kuchyne vbehli Ed, Ester a Teddy.
„A rýchlo, lebo zmeškáme vlak, “ pripomenula som a dole zbehla ešte Ema. Šesťročné dievčatko s dvoma copíkmi. V ruke mala bábiku. Tiež si sadla za stôl a začali sme jesť. Zahľadela som sa na dvojčatá. Tie ich neskutočne tmavé oči a vlasy. Jedine čo nezdedili zo Seva bol nos. Tak mi chýbal. A predsa akoby bol stále so mnou. A môj život išiel a išiel, roky za rokmi...až som ho zas stretla. Moju skutočnú lásku. Po smrti.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu