„Slečna Orntová. Tak akú máte predstavu o svojej budúcnosti? “
„Chcela by som ísť na liečiteľstvo.“
„Takže, “ pozrela na zoznam predmetov o ktoré som mala záujem a potom na známky na VČÚ, “ to sú úžasné výsledky. Samé vinikajúce.“
„Veštenie som sa len zahrala divadielko a bolo.“
Na počudovanie sa aj jemne zasmiala: „takže všetko schvaľujem. Ponáhľajte sa na hodinu elixírov.“
Vzala som tašku a utekala. Profesorke to išlo pomaly, takže som meškala asi tri minúty. Vletela som do triedy. Všetci žiaci- bolo ich podstatne menej ako inokedy, lebo na MLOKA z elixírov prešlo minimum- hľadeli na mňa.
„Slečna Orntová? “ pozrel na mňa Slughorn, “ už sme začali. Sadnite si tuná k panovi Snapeovi.“
„Áno, “ povedala som znechutene a prisadla si čo najviac na kraj, “ čo vlastne robíme? “ spýtala som sa ho.
„Oblivanse. Ak vieš čo to je, ty vševediaca, ktorá všetko videla, všetko zažila a všetko vie.“
„No tak dosť! “ skríkol na nás Slughorn, “ ticho a pracovať! “
„Náhodou, “ pošepkala som mu po chvíli, “ kto vie lepšie ochranu proti čiernej mágii? “
Usmial sa a pozrel na mňa: „A kto vie lepšie čiernu mágiu? “
Usmiala som sa ešte viac: „vyskúšaj ma.“
„Pracovať! “ už prišiel k našej lavici. Prikývli sme. Vytiahla som knihu a začala variť elixír pre posilnenie. Nakrájala som korene všetkých rastlín ktoré som potrebovala. Dala som ich do kotlíka.
„Ehm, “ odkašľal si Snape, “ to by som neodporúčal.“
Nevšímala som si ho. Pridala som odvar, ktorý som si predtým pripravila.
„Nie nie, “ pošepkal mi, “ teraz sa ti namiesto zlatistej farby urobí niečo na spôsob piesku.“
„Je mi fuk čo hovoríš.“
„Myslíš, že tvojim budúcim pacientom bude tiež jedno či im dáš taký liek namiesto iného? “
„Im to bude fuk! “
Miešala som a elixír sa zmenil na piesok.
„Ach jaj....teraz si zabila človeka, “ pošepkal.
„Čo chceš? ! “ postavila som sa, “ Je mi fuk čo si myslíš! Robím to dobre! Nebyť tvojich slov, podarilo by sa to. Nemôžem za tvoju prehnanú neschopnosť vo veciach, po ktorých tak túžiš! “ vrieskala som na celú triedu a vybehla von. Mala som voľnú hodinu a tak som ju presedela na wcku. Prvýkrát som zlyhala. A ešte pri ňom!
„Psychicky to nezvládnem, “ povedala som si. Otvorili sa dvere. Vošla Lily a jej kamošky.
„O ahoj, “ zastala, “ prepáč, ale prišli sme na toaletu.“
„To, že tu sama sedím neznamená, že nemôžete ísť na toaletu, “ postavila som sa. Nechcela som aby ma takto videli.
„Počkaj...ako dlho už spávaš so Sevom? “
Vo dverách som sa otočila: „Čo? ! Vlastne po prve: Sev? “ zatvárila som sa detinsky, “ a odkiaľ ste vzali takú debilinu.“
„Hovoria to všetci čo boli s vami na elixíroch.“
Prehrala som si všetko čo som povedala: „O môj bože! “ chytila som sa za hlavu, “ veď...preboha! “
„Čo je? “ nechápavo na mňa hľadeli.
„To nie je pravda! “
„Veď ste obidvaja čudáci. Extrémni čudáci.“
„No tak, “ upozornila kamošku Lily. Tá prevrátila očami.
„Kto všetko to vie? “ s nádejou v hlase som sa spýtala.
„Cez prestávku sa to roznieslo po jednotlivých skupinkách kamošov. A počas hodiny to vedia už asi všetci.“
„Môj život sa skončil, “ sadla som si na zem.
„A naozaj to nie je pravda? “ spýtala sa Lily.
„Hovorila som o elixíroch a o nenávisti čo je medzi nami! “ vyšli mi slzy, “ ja za to nemôžem, že to takto vyznelo.“
„A babe čo vyzerá ako učiteľka sexuálnej výchovy to akože uveria? “
Vyvalila som na ňu oči: „To aj toto sa vie, že som povedala? ! “
Prikývla.
„Idem domov, “ postavila som sa a rozbehla sa do klubovne. Balila som si veci.
„Mária Elena? “
Otočila som sa k dverám. Stálo tam jedno dievčatko. Asi prváčka.
„No? “
Ukázala dopis. Prišla som k nej. Vzala si ho.
„Môžeš ísť. Ďakujem.“
Odišla a otvorila som ho. Sadla som si na posteľ: Príď k soviarni.
„“Jasné“. Už ma „vidí“, “hodila som list na posteľ a niečo vypadlo. Menší lístok: Nechoď preč. Ako to vie? Nechala som všetky veci tak a išla k soviarni. Veď mu aspoň poriadnu vynadám. Sedel za ňou na jednom väčšom kameni.
„Ako si to predstavuješ? ! Ako si vedel, že budem chcieť odísť? “
Zdvihol na mňa pohľad: „Ja viem ako zmýšľaš.“
„Ale nepovedz, “ rozosmiala som sa hystericky, “ a ako? Že s tebou spávam? ! “
„To bola tvoja vina, nie moja.“
„Vytáčaš ma! “ vykríkla som.
„Hej? “ usmial sa, “ a nie je to tým, že mňa nemáš čím urážať? “
„To....“
„Ale no tak, “ postavil sa a došiel ku mne, “ som presne ako ty. Odstrkovaný. Prehliadaný a pri tom všetkými sledovaný. Boja sa ťa a teba to teší. Prečo? Lebo nič iné od nich dosiahnuť nemôžeš. Ani obdiv. Ani úctu...tak sa im aspoň zhnusíš. Nemáš ani kamošov. Alebo máš, poznajú ťa, no ty nad nimi ani nerozmýšľaš. A stavím sa, že máš aj problémy s rodinou. A preto, lebo si v kuse sama sa bojíš, keď sa môže objaviť niekto ako som ja. Ty sa tak bojíš samoty, ktorú máš v jednom kuse, že si namýšľaš, že ju miluješ.“
Uplakane som sa mu otočila chrbtom: „Prestaň.“
„Prestanem ak to naozaj chceš.“
Otočila som sa k nemu: „Ako to, že všetko vieš? “
„Som taký istý. A už 5 rokov ťa pozorujem.“
Zahľadela som sa mu do neskutočne tmavých očí: „prehnal si to všetko. Nie je to pravda.“
„Prestaň sa klamať.“
„Neklamem sa...fajn...neodídem. Nech nás pokladajú za milenecký pár. Aspoň budú deň hovoriť o niečom inom ako sú školské hviezdy. A ty...drž sa odo mňa čo najďalej.“
„Ale Nena veď to b...“
„Nebola to pravda! “
„Spýtala si sa, že ako to viem! Ja viem, že to je pravda! “ strácal sebaovládanie.
„Drž hubu! Drž sa odo mňa! “ otočila som sa a išla preč.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
lillyl
5. 7.júla 2009 19:00
No... nie zlé ale trošku čudné aj tak si zaskuhuješ potlesk
Napíš svoj komentár