„Hej ty..“
„Pres-ťaň! “ vykríkla som na Blacka, “ dohodneme sa. Ak ma ty tak budeš volať, budeš pre mňa Dement. Platí? “
„Fajn, “ dobehol ma.
„Kde máš svoju partiu pätolizačov? “
„Stále sršíš „humorom“? “
„Prestaň a povedz mi prečo ma týraš svojou prítomnosťou, “ išiel mi na nervy.
„Vieš o tom, že tvoje slová sa odo mňa odrážajú ako dorážačky? “
Pozrela som na neho: „Po prvé tvoje metafory sú „duchaplné“. A inak...ktorá to je lopta? “
„A ty si pre zmenu urážka akéhokoľvek športu.“
„Lepšie ako prievan v hlave. O prepáč. Ty tam máš baby, “ zrýchlila som krok. Nečakala som ale, že ma chytí za zápästie.
„Presne.“
„Daj zo mňa dole..., “ nedopovedala som, pretože ma začal bozkávať.
„Všetky ma zbožňujú. A ty? Vysmievaš sa mi do tváre. To sa mi páči....Nena, “ usmial sa.
„Robíš to preto, aby si sa mi vysmial.“
„Nebudem klamať. Aj toto zavážilo pri rozhodovaní.“
Uvidela som ako sa blížia žiaci. Začala som ho bozkávať a pritlačil ma k stene. Zašiel mi rukou k bokom. To som už nevydržala a odsotila ho. Dookola stáli žiaci a hľadeli na nás.
„Viete...to so Snapom je debilina. To on chce spávať s chuderou ako som ja. Však zlatko? “ s rozžiareným úsmevom od toho ako som ho strápnila som odišla na hodinu Transfigurácie. Sadla som si ako zvyčajne do prázdnej lavice a nevnímala okolitý svet. Vošli niektorí žiaci- nevnímala som a jeden z nich ma poklepal po ramene.
„Ak povieš hej ty, zlomím ti ruku, “ hľadela som do knihy ktorú som už skoro dočítala.
„To som len ja Lupin.“
Otočila som sa. Chalani sedeli v dvoch laviciach za mnou. Lupin a ten štvrtý pako, ktorý len za nimi dobiedzal a za nimi Potter a Black. O niečom všetci traja diskutovali a Lupin sa cez lavicu nahýnal ku mne.
„A čomu vďačím za tvoju pozornosť? “
„Viem, že ťa hnevajú a ty hneváš ich no až toto si urobiť nemusela, “ hľadel mi do očí.
„Áno? On ma začal bozkávať.“
„No tak. Prenes sa cez to. Ignoruj ich a oni budú teba.“
„Veď sú urážka vášho pohlavia...počkať....celé vaše pohlavie je urážka.“
„No tak...odpusť si to.“
„Pozri, ak ich prinútiš byť ľuďmi, fajn. Ale dovtedy nie, “ pozrela som na dvere na ktoré som videla spoza neho. Vošiel Snape. Zahľadel sa na mňa a lavice za mnou. Prechádzal uličkou, keď mu Potter nastavil nohu a rozčapil sa na zem. Snape na neho namieril prútikom.
Postavila som sa: „Myslíš si, že si vtipný? “ došla som k Potterovi.
„Trieda sa baví, “ usmial sa.
„Áno? A čo tak na tomto, “ otočila som sa na triedu, “ komu už vadí ustavičné, “ napodobnila som jeho frajerské šuchorenie vlasov, “ alebo, “ napodobnila som jeho frajerskú chôdzu.“
Všetci sa neskutočne bavili. Dokonca aj Snape.
„Ja.., “ hneval sa.
„Ty? Mám ťa vieš kde, “ sadla som si a ďalej čítala. Dočítala som celú knihu.
„Slečna Orntová? “ ozvalo sa nado mnou kým som ju zatvorila.
„Áno? “ zdvihla som pohľad na profesorku.
„Keď tak úpenlivo čítate kým prídem, môžete nám predviesť či ste niečo nezabudla cez prázdniny.“
„No? “
„Hovorí sa prosím pani profesorka.“
„Prosím pani profesorka? “ zopakovala som.
„Premeňte brko na sovu.“
Položila som brko na lavicu, poriadne uchopila prútik a 5 krát po brku poklepala. Zmenilo sa na sovu.
„Ešte niečo? “
„Sovu na pavúka? “
Pozrela som na práve vyčarovanú sovu a zas ju neverbálne premenila.
„Počkať, “ Black listoval v knihe, “ to sme sa neučili.“
„To je v knihe na tento rok, “ odpovedal Snape.
„Kto sa učí rok dopredu? “ nechápal.
„Ona a ja, “ odpovedal Snape.
„Už máš odpovedané, “ uškrnula som sa.
„Vy a vy, “ pozrela na mňa a Blacka, “ po hodine v mojom kabinete.“ Povzdychla som si a začala s novou látkou.
Po hodine sme sa za ňou vybrali. Zaklopala som na dvere.
„Prečo tu som? “ pošepkal.
„Spýtaj sa svedomia, “ odvrkla som a na to sme vstúpili na jej povolenie.
„Sadnite si. Obidvaja, “ povedala nám od stola. Urobili sme tak.
„Môžeme vedieť prečo sme tu, pani profesorka? “
Postavila sa a chodila po kancelárií.
„Kde sme? Slečna Orntová odpovedzte.“
„Vo vašom kabinete? “
„Budovu myslím, “ zdôraznila.
„Rokfort? “
„Pán Black. Čo je Rokfort? “ zastala a pozrela na neho.
„Škola? “
„Presne, “ postavila sa pred nás, “ tak sa pýtam či sú v škole dovolené prejavy náklonnosti? “
„Nie, “ odpovedali sme naraz.
„Tak prečo to porušujete? A to nehovorím o rečiach o vás, “ pozerala na mňa.
„Môžem to aspoň vysvetliť? “ skúsila som.
„Budem len rada.“
„To čo sa stalo na elixíroch.... to bola len hádka. Hovorila som o posr... zničenom elixíre. A zvalila som vinu na neho. Od nervov. Takže to som na neho kričala. A ti deb... žiaci si to zle vysvetlili. Ja za to nemôžem. Nič s ním nemám. Nie sme ani kamoši. Nemám kamošov. No a toto s Blackom? Seri... hnevá ma už celé roky. A tak ma pobozkal. To bolo naschvál.“
„Tak toto už presahuje všetky medze! Strhujem chrabromilu 50 bodov! “
Postavila som sa: „Keby som nemala také dobré výsledky, už dávno ma vyhodíte. Povedzme si otvorene.“
„Ešte stále musíte mať posledné slovo? “
Zahryzla som si do jazyka. Chcela som odvrknúť.
„Máte trest. Celý mesiac. Uvidíme sa dnes o ôsmej.“
„ôsmej? Veď vtedy čítam.“
Usmiala sa: „O to lepšie. Môžete ísť. Obaja.“
„Čo? ! A on? “
„Vysvetlili ste, že to bolo doberanie. Nech sa to neopakuje.“
Usmial sa ako anjelik a vyšiel vonku. Za nim ja. Zatvorili sa dvere a hodila som tašku na zem.
„To teda dopadlo, “ vysmieval sa mi. Zlosť vo mne kypela. Skočila som na neho a zvalila na zem. Nechcela som nič iné, len mu spôsobiť fyzickú bolesť. Sebou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
iwulik
7. 7.júla 2009 17:40
a azse vás niekto uvidí čo?
Napíš svoj komentár