„Ty odporný sukin syn! “ vrieskala som na celé hrdlo. Obzrela som sa. Lily ma ešte stále držala za rameno.
„Ty.., “ slova nevyšli. Pozrela som na Lily. Mierila na mňa prútikom, “ pustím ťa, ak mi sľúbiš, že nebudeš vrieskať a nadávať.“ Prikývla som.
„Vidíš? ! “ postavil sa predo mňa Black, “ budem mať modriny! To nevieš čarovať, že sa musíš biť? ! “
Veľmi ma naštval. Zdvihla som prútik: „Sectumsempra! “
„Áááá! “ vykríkol bolesťou a z tela mu vyšľahla krv. Presne akoby som ho rezala. Zbledla som. Nevedela som čo to robí. Len som to niekde čítala. Triasla som sa. Všetci žiaci sa okolo nás postavili a vystrašene hľadeli čo sa deje. Zrazu pribehol Snape. Niečo hovoril a krv prestala. No rany ostali. Bledý Black spadol na zem.
„Mária Elena Orntová! “ vykríkla profesorka McGonagallová. Vystrašene som na ňu pozrela. No nebála som sa jej výrazu, ale toho čo som spravila. A to už je čo povedať, “ okamžite do riaditeľne! “ vykríkla znova. Hneď som tam utekala. Ja som ale hlúpa! Čo ma to napadlo? ! Zaklopala som na dvere riaditeľne.
„Ďalej.“
Vstúpila som: „Dobrý deň pán riaditeľ.“
Sadla som.
„Dobrý deň Nena. Už si o5 tuná? A ja som si myslel, že aspoň prvý týždeň ma nepodctiš návštevou. Radšej by som sa s tebou rozprával o radostných témach.“
„Ja viem, “ pozrela som si na ruky, “ ale vážne som to nechcela! Niekde som si to prečítala. A moja.. fotografická pamäť... veď viete.“
„A prečo si to použila? “
„Blacka z duše neznášam! Vždy si myslí, aký je úžasný! Vždy si ma doberá. Je moja nočná mora. Ja som bola potrestaná kvôli nemu. A on? Len sľúbil, že sa to nebude opakovať. Toto by sa diať nemalo. Podľa môjho názoru. A môj názor nestojí v tomto svete za veľa.“
Chvíľu bol ticho. Potom som počula jemné rozosmiatie, “ pozri. Môže sa ti to zdať nefer ale takto sa správať nemáš. A hlavne používať slová a zaklínadlá, ktoré nepoznáš. Je toho veľa, čo by si mala akceptovať. A nie z trucu porušovať. Sú iba pre tvoje dobro. A ostaneš na škole pokiaľ..“
„To už viac krát nespravím, “ odrecitovala som to, “ toľkokrát to musím sľúbiť.“
Zas sa rozosmial: „Ďakujem. Ak nemáš už nič na srdci môžeš sa ísť ďalej vzdelávať.“
„Aj ja ďakujem, “ postavila som sa zo stoličky, “ dovidenia.“
„A inak som hrdý na tvoje výsledky v škole.“
Otočila som sa na neho. Niekto ma pochválil? To som zažila asi prvýkrát.
Pri chôdzi schodiskom a chodbou som si zrazu vybavila v mysli obrázok slova sectumsempra. Keď sa Snape rozpľaštil na zem, mal to napísané na jednej z kníh. Snape! Podráždene som išla smerom k veľkej sieni. Uvidela som Averyho.
„Stoj! “ utekala som za ním.
„No? “
„Kde je Snape? “ spýtala som sa.
„Som jeho pes či čo? “
„Mám ti aj odpovedať? “ hľadela som mu do tváre. Naštvane išiel preč, “ ale nie! Prosím odovzdáš mu odkaz? “
Po chvíli sa otočil. Vzala som pergamen, dala ho na stenu a napísala: „O šiestej kde naposledy.“
Odkráčal preč. O tri hodiny som ležala na tráve za soviarňou. Rozmýšľala som, keď sa nado mnou objavila tvár.
„Nepovedala si náhodou, že sa mám od teba držať? Očividne túžiš po mojej prítomnosti.“
„Vážne? “ povedala som na oko prekvapene, “ nebudeš ty veštec? “
„“Ha ha“. O čo ide? “
Postavila som sa a vlepila mu. Potom ho udrela do hrude.
„Preskočilo ti? “ chytil mi ruky.
„Kvôli tebe sa to všetko stalo! Odkedy ťa poznám, všetko sa rúca! “ vytrhla som sa mu. Znovu mi chytil ruky a otočil ma. Držal ma v objatí.
„Áno? To mi je novinka. O čo vlastne ide? “
„O čo ide? ! “ kopla som mu do pišťali. Chcela som ho začať udierať, no stratil rovnováhu a spadol na mňa. Keď som si to uvedomila, hľadela som mu do očí. Zrejme to pochopil aj on a pozeral do tých mojich. Mal ich tak neskutočne tmavé. Krása.
„O čo ide? “ spýtal sa jemnejšie.
„O to zaklínadlo. Sectumsempra. Mal si ho na učebnici.“
„Áno? Ach tak...netuším, “ usmial sa.
„A jediný si vedel proti zaklínadlo.“
Iba prikývol.
„Prečo máš na učebnici neregistrované čary? “
„Môžem teraz ja otázku? “ sadol si na mňa obkročmo a chytil mi ruky nad hlavou, “ prečo si sa ma dnes zastala napriek tomu, že si na mňa vyskočila ako klamem atď? “
„A ty si sa ma prečo zastal len pol hodiny po tom ako sme sa prvýkrát rozprávali? “
Rozosmial sa: „Lebo som ťa roky pozoroval lenže nenašiel som odvahu ozvať sa k tebe.“
„Aha...a.. teraz tiež nemáš odvahu? “ všimla som si.
„Prečo? “ nechápal.
„Lebo sa jemne chveješ.“
„Tak fajn. Priznávam, “ nahol sa k môjmu uchu, nadýchol sa mojej vňne a šepkal, “ čo sa týka teba vždy sa bojím.“
„Dobré. Tak to prekonám ja, “ pomaly som ho bozkávala. Ešte viac sa ku mne nahol a nechceli sme sa odlúčiť. Bol to tak krásny pocit. Ani neviem prečo som to spravila. No tešilo ma to. Bozkávanie trvalo asi dve hodiny a pol.
„Do riti! “ postavila som sa, “ meškám na trest, “ a čo sa týka teba, “ vzala som si tašku a tresla ho ňou, “ dnes som ťa chela zmlátiť. Nabudúce ťa roztrhnem ako žabu! “
Usmial sa ako slniečko: „Ak toto bolo zmlátenie, neskutočné rád budem roztrhnutý.“
„Och ty uchyl, “ upravila som si habit a bežala na trest.
O týždeň:
Boli sme za soviarňou. Jemne ma pritlačil o stenu. Habity sme mali na zemi vedľa nás. Stáli sme tam v obyčajných veciach. Jemne ma chytal za boky.
„Sev, “ pošepkala som do bozkov.
„No? “ usmial sa a hľadel na mňa.
„Nemohli by sme sa už konečne niekedy aj rozprávať? “
„Veď sa rozprávame, “ argumentoval.
„Áno, kedy sa tu stretneme zajtra.
„Ale, “ pohladkal ma po vlasoch, “ večer sa budeme rozprávať platí? “
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
elizabethskellington
9. 7.júla 2009 15:43
túto poviedku milujemvždy mi bie zlepšiť náladu
Napíš svoj komentár