V poslednom čase som tu písala pár negatívnych a kritických slov, takže dnes by som to chcela trošku zľahčiť a presvedčiť vás, že nie som súca na antidepresíva . A to, čo si najviac vážim a čo ma robí šťastnou a čo je dôvodom, že som ešte tu, sú moji rodičia. Stačí aby som si predstavila radosť a objavia sa mi v mysli. Proste... im patrí moja úcta, vďaka, sánka dole. Veľa teenagerov hovorí, akí sú jeho rodičia hrozní, ako sa do všetkého starajú, nič nedovolia a celý svet je nespravodlivý. Ja som ten problém nikdy nemala. U rodičov mám takú dôveru, že ma nikdy v živote nekritizovali, nikdy mi nič nezakázali, nikdy ma nezhadzovali. Práve naopak. Vždy sme sa otvorene rozprávali o živote, keď som si vyberala školy, stáli za mnou, keď som maturovala, boli na telefóne, keď som zoštátnicovala, tatko mi volal aký je na mňa hrdý, aj keď bol na týždňovke v Česku. Nikdy v živote som na nich nepovedala jedno jediné krivé slovo, pretože mi nikdy nijak neublížili. Vychovali ma dobre a napriek mojej zvláštnej a tvrdohlavej povahe ma rešpektujú a podporujú. Dodnes sa k mamke pritúlim, dôverne poznám jej vôňu, dám im obidvom pred spaním bozk na líce na dobrú noc a všetko je fajn. Nie som decko, tieto prejavy nie sú o detinskosti, ale o láske, ktorú k nim cítim a o neskutočnej vďaka, že ma podporujú po finančnej, psychickej, proste každej stránke mojej osoby. A som presvedčená, že im to všetko vrátim. Pretože o tom to je. Čo mi dali, to im opätujem. Oni zo mňa urobili takého človeka aký dnes som. Nepijem, nefajčím, nedrogujem, nehreším, nechodím na diskotéky, nezahadzujem sa s pochybnými ľuďmi, som vyrovnaná a snažím sa byť ich pýchou. Pretože mi dali život, vychovali ma a ukázali správnu cestu. Ľúbim vás MAMKA a TATKO! .
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.