Nadýchol som sa a zdvihol myškou.
"Ahoj drobec, " ozval som sa.
"Ahoj. Waw... nemáš hlas ako dedko, " rozosmiala sa. Presne ako aj ja.
"Ale no... inak ešte nemôžem volať. Toto je na úkor mojich zákazov."
"Hou... ta pocta... veď len chvíľu."
"Jasné. Inak.. kedy sa to dohodneme na to stretnutie? Ja chcem večer."
"Prečo? Ja sa viem brániť pre tvoju informáciu, " o5 sa smiala.
"To by som si nikdy nedovolil. Moje srdce by puklo vieš? Ale radšej mam tmu... také záhadné a tajomné pozadie."
"Fajn. Som za. O ôsmej? Kde? kedy? "
"No čo ja viem.... na autobusovej stanici? V piatok pozajtra? "
"Fajn, " potvrdila, " inak... včera som ti posielala tu moju knihu... aká bola? "
"Aká bola? moja.... prečo o sebe hovoríš, že si škaredá, malá, tučná a, že nemáš talent? Veď to bolo úžasné. A nie si ten najhorší človek na svete ako si myslíš. Nie je to ešte dopísané a ja sa stavím, že keby som to poslal do vydavateľstva tak to vydajú. Nemá to chybu. A ver si pretože ak sa nedostaneš s týmto vonku, budeš len ľutovať. Máš veľký talent."
Bolo ticho. Povedal som niečo?
"Nena? "
"Ja len... ďakujem, " počul som, že plače.
"Ale nie Nena.... vieš, že to myslím vážne. A neplač."
"Ale keď... mám ťa rada. Veľmi, " snažila sa mať normálny hlas. Nad tou vetou som sa usmial... úprimne. Hrialo ma to pri srdci...
"Aj ja teba. A neplač. Mala by si to dať do vydavateľstva. Vážne. Aj keď viem že to neurobíš lebo sa príliš bojíš."
"Nedám to do vydavateľstva. Vysmiali by ma. Poznáš môj názor. A už dosť o mne.... poďme hovoriť o tom stretnutí radšej."
"Tak dobre. Máš niečo na pláne? "
"Nie... ale myslím, že my sa máme vždy o čom baviť, " už mala normálny , šťastný hlas.
"To je samozrejmosť. Len teraz čo si oblečiem..." rozmýšľal som.
"Och ty, " dusila sa smiechom, " keby malo byť na mne tak nič."
"Hou... ale to by si tak musela prísť aj ty... niečo za niečo, " smial som sa.
"Čiže neschválené."
"Smola... a taký pekný pohľad by to bol."
"Na teba určite."
"Chcel by som vidieť ako sa teraz tváriš, " uvažoval som.
"No... asi červenám."
"Nezaspím, " povedal som vyšším tónom. Obidvaja sme sa smiali a už som radšej vypol hovor aby som nemusel toľko hovoriť keďže to mám zakázané. Písali sme si správy na icq.
Piatok:
Ráno som skoro vstávala. Kvôli rehabilitácii. Na 9 som tam sedela.
"Ahoj Nena, " pustil ma dnu Jared. Bola som pri ňom v rozpakoch ale vždy som si dookola opakovala, že je to len môj kvázi lekár.
"Dobrý, " vošla som dnu.
"Už včera som ti hovoril aby si mi nevykala... cítim sa starý, " usmial sa.
"Tak dobre.... Jared, " tiež som sa usmiala.
"Robíš pokroky. Už budeš môcť za chvíľu chodiť sama. Poď si sadnúť na žinienku, " išiel do vedľajšej miestnosti , čo bola telocvičňa. Zložila som si veci a išla za ním. Tam som si ľahla na žinienku. Jared si kľakol ku mne.
"Pomaly budeš ohýnať nohu ako poviem. Áno? "
"Jasné, " pozrela som na neho. Do riti... tie oči. A teraz bol aj trochu zarastený.... kurňa! Nevedela som od neho odtrhnúť oči. Chytil mi nohu ktorú mi operovali a pomaly mi ju vystrel. Zatiaľ sa to dalo vydržať. Potom ju ohol v kolene. Nijaký problém. Ale na to mi nohu kázal k sebe pritiahnuť. A to strašne bolelo.
"Au! " vyrovnala som nohu a jemu kopla do tváre. Pane bože! Hneď som si sadla a po štyroch k nemu prišla:
"Prepáč! Ukáž, " dala som mu dole ruky ktorými si zakrýval tvár.
"To nič."
"Ide ti krv z nosa. Poď, " nejak som sa postavila a išli sme k umývadlu v druhej miestnosti. Posadila som ho a namočila uterák do studenej vody. Dala som mu ho na krk a stál nad umývadlom.
"Prepáč, " cítila som sa veľmi previnilo. Utierala som mu krv z nosa. Viete keďže chodím na strednú zdravotnú, tak to bola pre mňa samozrejmosť. Po chvíli mu krv tiecť prestala. Dal si dole uterák a pozrel na seba do zrkadla.
"Veľmi ma to mrzí, " opakovala som.
"Nevadí, " otočil sa od zrkadla ku mne, " takže to bolelo? "
"Áno. A nechcela som vyrovnať nohu tak prudko... prepáč."
"Hovorím, že to nevadí. Stalo sa, " išiel k stolu a uhla som sa doprava. Lenže aj on. Doľava, aj on. Asi 4 krát sme chodili oproti sebe zo strany na stranu. Až mi chytil ruky a nechal ma na pravej strane. Tak prešiel k stolu. Sadol si.
"Dnes pokazím čo sa dá, " povzdychla som si.
"Ale nie.."
"Môžem už ísť? " nepozrela som na neho , cítila som sa trápne a keby bolo na mne, ujdem hneď teraz a zakopem sa pod zem.
"Nie, " počula som, že sa postavil.
"A čo mam robiť? " otočila som sa. Lenže on už bol za mnou a pozerali sme si do očí.... tie jeho hypnotizujúce modré, prekrásne, neopísateľné oči sa zabárali do mojich.
Namiesto odpovede vložil ruku do mojich dlhých vlasov a pomaly ma pobozkal.
Ak je toto sen a ja sa prebudím, vôbec by som nebola sklamaná. Pretože aj keby to bol sen, tu krásu by som si pamätala do konca života. Prestal ma bozkávať a pozrel na mňa... tak predsa to nie je sen.
"Ešte chceš ísť? " stále ten jeho pohľad.... chcem umrieť....
"Nie, " hovorila som beztoho aby som si to uvedomovala.
Vydvihol ma na stôl za mnou. Pokračoval bozkami. O chvíľu som nemala na sebe tričko presne ako ani on. vychutnávala som si jeho bozky na mojom krku a jeho dokonalé telo. Presne v okamihu keď začal schádzať rukami na môj opasok, začal mi vo vrecku vibrovať mobil.
"Kašli na to, " hodila som mobil k tričku na zem. Len čo mi opasok rozopol stuhla som, " kriste! "
"Myslíš na Krista? " prestal Jared a pozrel na mňa.
"Ale nie... to mi mama volala lebo mala po mňa prísť! , " vykríkla som a zoskočila zo stola, " do riti! " pichlo ma v kĺbe.
"Tu máš, " podal mi Jared mobil.
"Ahoj mami, " rýchlo som dýchala.
"Čo robíš? " zarazilo ju to.
"Ale nič... len... som utekala k mobilu."
"Veď nemôžeš behať."
"To bolo obrazne povedané, " vymyslela som si.
"Jaj. Kedy končíš? Som v čakárni."
Nie! Moja mama je vzdialená odo mňa len jedny dvere a robím toto? Umrem!
"Neviem... ale už končíme. Počkaj, " zložila som a zavrela oči. Do riti! Zacítila som Jaredove ruky na mojich bokoch. Potom jeho pery na mojom krku.
"Však, že nemusíš? " pošepkal mi.
"Mama je hneď vedľa... musím, " otočila som sa k nemu tvarou a ruky mala na neho ramenách. Vážne mal úžasné telo. Stále nemal tričko.
"A toto mam brať ako? "
"No nie som nijaká štetka. A nemyslí si, že keby tu nebola mama, že ti dám.... sex nechcem, " povedala som rozhodne.
"Chápem. Čo robíš dnes večer? "
Zamyslela som sa... čo som to mala na pláne?
"Nemôžem... mam stretnutie s kamošom, " myslela som na Billieho.
"Kamošom? " pozrel na mňa podozrievavo.
"Kamošom....priateľa nemám, " vysvetlila som.
"A ja som čo? "
"Tak jedného, " dala som mu pusu a vzala si tričko. Obliekla som si ho. Jared sa tiež obliekol.
"Dáš mi ešte číslo? , " otočila som sa k nemu už upravená. Nadiktoval mi ho, " dám ti vedieť kedy môžem. Celý víkend mam asi čas. Ozvem sa, " rozlúčili sme sa posledným bozkom a vyšla som vonku. Mama tam už netrpezlivo čakala. Prišla som k nej.
"Môžeme, " usmiala som sa.
"fajn. odložím ti papiere, " postavila sa a nastavila ruku.
"Papiere? "
"Zdravotné, " pozerala na mňa. Do riti!
"Ja... musela som ich zabudnúť dnu."
"Tak po nich choď."
Otočila som sa a zaklopala na dvere. Jared hneď otvoril.
"Áno? " usmial sa keď ma uvidel. Prísne som na neho pozrela. Úsmev skryl a nazrel za mňa. Čakala tam mama.
"Zabudla som si u vás papiere."
"jaj... samozrejme, " vrátil sa dnu a na to mi ich hneď podal. Pozdravila som a zavrel dvere. Usmiala som sa a otočila sa k mame. Vzala si ich a dala ich do kabelky.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
karla28
15. 9.sept. 2009 00:20
si uzasna pripominas mi par spisovatelov ktorych diela tiez citam jednym dychom
Napíš svoj komentár