Zrkadlo.

Dnes ráno som sa postavila pred zrkadlo a hľadela na seba. Cítila som sa smutná, nenaplnená a demotivovaná. Zamyslela som sa nad posledným mesiacom a pol a zistila, že ochota, dobro a oddanosť sa proste nevyplácajú. Ľudia na to kašlu a svet patrí ku*vam, hov*dam a špinám. Načo sa snažiť štúdiom 7 rokov, keď z toho máte potom mizerný plat, urážky, nadávky a kritizuje vás človek za prácu, ktorú ste vykonali namiesto neho? Kde to sme?! Aha... v realite. Tak teraz niečo poviem! Končím! Mám na háku, zamerala som sa na iné veci a všetky reči beriem jedným uchom dnu a druhým von. Nestojí mi to za to, zdravie mám len jedno a sú dôležitejšie veci ako stále myslieť len na prácu. Je to rodina, radosť, pokoj a odosobnenie sa od všetkého, čo som napísala vyššie. Preorientovala som zmýšľanie, vytvorila si nové ciele do budúcna a odhodlane idem životom novým štýlom. A viete čo? Už sa do toho zrkadla usmievam. A moje okolie mi môže..... ehm.... zadok. A keď si niekto pomyslí, že som príliš tichá tak to môže byť z dvoch dôvodov. Buď si s nimi nemám čo povedať alebo si myslím veci, ktoré nemôžem vysloviť nahlas a v duchu sa smejem.

 Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu