Kráčam súmrakom,
na skok
len kúpiť fajčivo,
z takej krčmy pre robošov
a možno si dať aj
malý čapovaný Staropramen
- asi tak dlho sa tam zdržiavam.
Výčapníčka má problémy s nohami.
Tacká sa po paličke,
má ich nonstop napuchnuté,
vždy sa pýtam či už lepšie
- odpovedá že nie,
Čakateľka na operáciu,
pripomína mi starú,hrdú
a múdru ropuchu.
V podniku je vyvesených
mnoho motivačných citácií
o rybárčení,
neokrôchané
zvarené popolníky,
vypálené hrnčeky,
do nekonečna,
resuscitované podpivníky
a stoličky,
ako na základných školách,
v telke sa plnia sny,
(či čo sa to tam robí)
a je tam vyvesený obraz
- výhľad na morské oko
a tá panoráma
je mi strašne známa.
Všetci sa tam bavia v nárečí
a ja vôbec nerozumiem tomu,
o čom sa bavia,
a nepredpokladám,
že sa vôbec bavia,
aj keď im rozumiem.
Po asfaltke
ako tam cupitám,
obštievajú živý plot,
dvaja muži v kapucniach.
Obzrú sa na mňa
nazgûlovia
a jeden z nich sa opýta
humanoidnými hlasivkami
bez tých filmových trikov,
bez tých pulzujúcich opisov,
či nechcem náhodou dostať na piču.
Mávnem scestne rukou
pomaly sa vzdaľujem
oni sa pootočia
a zapínajú si rozkroky.
Predstavujem si,
ako ich strieľam revolverom
dvadsať-dvojkou
do tých zipsov.
Vytváram tak purpurové tsunami
ako keď školák skáče do mláky.
A oni vytekajú.
Nakúpil som,
bez jediného slova odišiel.
Na ceste už nebol nikto.
Žiadne prízraky
a ja som sa cítil krehko,
ako váza na kraji stola.
Tolkien mal pravdu,
každý si zodpovie
ten fakt.
Ale on sa ho nebál aj spísať.
Mnohí z tých, čo zomreli,
by si zaslúžili žiť.
Mnohí z tých, čo žijú,
by si zasluhovali zomrieť.
Plný prasklín,
ale oni pomrú.
A nikto,
NIKTO
si ich nebude pamätať.
Tak prečo sú v mojej básni?
A po kom som tak citlivý?
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.