Vo svete kde som neodišiel

Prvá báseň vznikla vďaka jednej,
bola celkom krotká,
skrátene:
o pinpongovom stole,
pod ktorým sa krčí
pripútané vedro na odpadky
a šijacom stroji
ktorá by nás dokopy páral,
karmínových perách
také, ktoré ak by dostala
do vienka každá žena,
nikdy by nevynašli lacné trblietky,
ako rúž,ani lesk, botox ani pušapky.
nebolo to hodné ani muža.
ústa tak dômyselné,
zároveň plné očakávania.

Vždy tichá ako svieca
mi obsadzovala miesto
ako dvojica,
na kožených laviciach
i mojich kolenách,
ako jediná sa nepýtala,
či nie je pre mňa priťažká.
Tlela pre mňa,
verne, s vierou
sama ako v plastovom kahanci.
VIP miestnosti,
kde bolo zakázané fajčiť.
Hltal som ťa,
ako zmyslami naháňam hmlu.
Panic.
ktorý na to, že je,
celkom dobre hrá biliard
a začína s kávou,
instantne zaliaté očká,
neupustil som,
ešte stále chcem mat tvoju fotku
ako stojíš v sade nahá.
Hoc aj v skafandri,
hlavne aby som ťa zvečnil ja.
Poznám tvojich rodičov,
pivné brucho,hrbiace sa telá
nechápem,
po kom si taká smotanová,
a prečo to iní nevidia.
Bože a ten hlas!

Ten hlas spieval!
Mala si k perám zladený kabát
dômyselne skrývala prednosti,
bola si tak bledá,
že som ta volal upírka.
Aj si sa tak presúvala
ako Dracula keď šplhal po zámku
sem tam sa zjavila
vždy,
máta ma, že snežilo,
a ty akoby si chcela,
aby som bol mierne opitý,
všade bolo klzko,
bola mi zima.
Zahrieval som ťa?
Snažil, ako to len šlo.
Zdá sa že trocha preháňala,
a ja som sa nikdy poriadne neobliekal.
klamal by som, ak by som povedal
že som zunoval,
pokiaľ na teba nezavolala z dvora mama.

Na Silvestra,
si ma pobozkala na schodoch,
len matne,
len ten slad, viac nepamätám.
Zadné dvierka praskajú
v pántoch ako suchá kytice
pod nátlakom svadobných májov,
farebné stužky plaziace do vlasov,
v universe kde si sa mi stala nevestou.
Vo svete kde som neodišiel,
vo svete kde som nebol znamenie váhy.
dodnes
púšťam rady pred seba,
lebo 15 minút len vyberám rybací šalát,
aj tak si nakoniec kúpim ten istý,
-treska exluzív, na špici tuniak.

Dnes sa mi snívalo ako jej držím tvár,
kompozícia trošku ako bozk od Klimta,
brada zarezávajúca sa do predlaktia,
zahrabaný v handrách zo second handu,
majetnícky priam otcovsky,
dospelá,sa myká a plače,
nikdy som k nej nebol tak blízky
(Lebo Silvestra si nepamätám!)
Tíšil som ju:
“To nevadí čo si porobila,
ja by som ti odpustil,
veď sme krehkí ľudia.”

Kľudne vymaž ma zo sociálnej siete,
aj tak nezabudneš,
nikdy som nebol taký darebák,
žiaľ, verím v nenaplnenú lásku,
pretože je nekonečná.
Tento týždeň som ťa videl dvakrát,
bola si strápená, ale vždy elegantná
čmuha v autobuse zo skriptami,
keď som šiel trpieť k zubárke,
druhýkrát keď som zaostril,
to bola vlastne tvoja sestra,
ktorá bude krásavica
po tvojej dávnej nevinnosti,
po tvojej tajnej láske
v sedemnástke
a ešte nižšie.

Bože ten hlas
ten pýtavý hlas
sa nedá opísať.
rýpe do mňa aj teraz,
ako palička do mraveniska,
ako kosačka, či žltočierne kopačky chlapca
je mi zvláštne,
dopisujem niečo,
čo si na 100 percent
nikdy neprečíta,
moja prvá múza.

Dievčina,
vďaka ktorej som začal písať.
Ale kvôli nej neskončím.
Dúfam že nikdy neskončím.
Na pinpongovom stole
na ktorom sa viac sedávalo, ako hralo
už nečaká,
nikto na nikoho.

 Báseň

9 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu