Adios amigos aneb Ako sa Lenka lúči (so slobodou?)

Tak balím kufre... Vlastne iba jeden kufor, ale koho to zaujíma, že? Nesťahujem sa. Ani ma nevyhodili z domu. Ani nejdem na dovolenku. Ani na prázdniny k babke. Nie, ani k starkému.

Nene ide tvrdo makať. (Teda, ja pevne verím a každú noc sa poctivo modlím, že to bude práca ľahká...) Tento rok som sa totiž rozhodla urobiť radikálny krok a podľahla som mánii letných brigád. Tak samozrejme, zohnala som si na to ľudí, ktorí mi to vybavili a ja som už len zdvihla telefón a nadiktovala svoje údaje. Nie, nie som lenivá, len pohodlná... Ale to mi prd pomôže v Pardubiciach, kam ma vysokopostavení vyslali. Ešteže idem aj s kamoškou, takže sa budem mať komu sťažovať. Ja totiž veľmi rada frflem a na náhrobný kameň mi pravdepodobne dajú vytesať slová „Ja to vidím veľmi čierno...“. Ale inak som optimistka ako vajce na tvdro.

Vždy keď sa niekomu s hrdosťou pochválim, že aj JA idem na brigádu, prvé, čo sa ma spýtajú, je „A kam?“. Pekne slušne odpoviem že „Do Pardubíc.“. Potom nasleduje „A čo tam budeš akože robiť?“. Celkom spokojne odvetím „Ani sojky netušia...“. Aj keď to bude asi aj klamstvo, lebo kukučky hrkútali, že pôjdem do nejakej haly s automobilovými súčiastkami. No ani lefiská mi nepovedali už nič bližšie. Pretože som ale Lenka – homo sapiens sapiens spontaneous - človek spontánny, teším sa jak blcha na rok neumývanom havkáčovi. Radosť mi síce trochen upadá v bode, kedy si pripomeniem čas odchodu a to deň zajtrajší. Až sa mi slzy tisnú do očú. Som ale silná emancipovaná žena, takže utriem soplíky a pokračujeme...

Rozmýšľam (aj keď som sľúbila, že takú chybu už neurobím, šak sú prázdniny), ale akokoľvek sa na to pozerám, furt sa mi nechce baliť. Jasné, mám už dáke veci vytiahnuté a včera som dokonca prala (!!!), ale chápete, ten pocit, že sa vám nič nechce – proste ani to nič. Tak som si radšej sadla ku klávesnici a počkám, kým ma tá eufória rozmýšľania prejde. A zároveň spojím príjemné s užitočným (že aký to frazeologizmus...) a rozošlem vám bozky na rozlúčku. Dovolila som si pri tejto príležitosti prepožičať metódy niektorých mladších slečien a aj keď mi to spôsobuje prsty v kŕčoch a nebudem schopná si to radšej ani spätne prečítať, ale proste som sa rozhodla, že prekonám samu seba a rozlúčim sa s vami týmto kurióznym (toto slovo sa mi začalo negatívne páčiť...) štýlom.

Takže ehm, trii-štyy-ri... Cmuuuuk, looooobim šetkých, kissenko, papatko, chichichimichichi, potworky moje, majkajte sa mi tu peknuško, papa, cmaaaag...

(Prosím o odpustenie a rozhrešenie za predchádzajúce slová a vopred ďakujem za kladné vybavenie žiadosti...)

So slzami a karpínami v očiach NeNe

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu