Slzavé údolie a´la NeNe (ja viem, že sa to tak nepíše, ale takto sa mi to páči viac, heh...)

Už dávno (presne od 9. júna 2008 Roku pána som nehodila nič zo svojich pocitov do klávesnice. Všetci študenti vieme, prečo to bolo, to nemusím snáď objasňovať. V každom prípade som pripravená to hneď teraz v tejto kurióznej chvíli napraviť a aj keď viem, že napíšem niečo úplne iné, ako by som pôvodne chcela (takže nadpis absolútne nesplní svoju úlohu...), ale aspoň sa zdokonalím vo svojom ďatľovskom prstoklade a ako sa hovorí „vyčistím“ svoje telo (stop zeleným čajom!!!).

Ale zo začiatku sa ešte budem pridŕžať témy a začnem niečo o tých slzách. Totiž, ja som veľmo urevaný človek, tuším aj pri stom vysielaní Titanicu budem potrebovať vreckovky. „Jackuuu, Jackuu, je tady loď, slyšííííš...chrrrrrr“ Hahaha...teraz sa smejem, ale keď mi do toho pustia tie srdcervúce melódie a zaslzený ksicht Kate, neni mi všetko jedno. Dokelu, zas utekám od toho, čo som vlastne chcela napísať, to už je snáď dáka choroba alebo čo... Okej, premostíme... Plač... Noo, keď už je reč o tom plakaní, nemôžem nespomenúť udalosti piatkové. Dostanem sa pomaly k pointe tým, že napíšem (odvykám si písať že – „poviem“, lebo šak aj tak nič nepoviem...), že môj otec chodieva raz za rok robiť lektora do tábora s postihnutými deťmi z Čiech a Slovenska. Je to taký týždenný tábor, kde sú decká rozdelené do skupín a každý deň majú inú dielňu – a to buď tanečnú, dramatickú, výtvarnú, alebo hudobnú, kde pracujú na rôznych veciach na vopred určenú tému a taak. No a poobede majú zas rôzne iné aktivity. Proste bežný tábor. Ale v piatok je deň zvláštny, pretože decká pod vedením môjho otca (akože režiséra, heh) nacvičia za pol dňa divadlo. Každý rok má tábor inú tému a tento rok to bolo „Všade dobre, doma najlepšie.“. Ja, ako hrdá nositeľka otcových génov, samozrejme, mám k takýmto veciam tiež vzťah a po minulé ročníky som tam chodila pomáhať ako inštruktorka. Po prvom záchvate jedného dievčatka, ktoré malo Downov syndróm a skoro sa v spánku udusilo pred mojimi očami, som pochopila, že obdivujem všetkých, ktorí sa o takýchto ľudí starajú. Mala som z toho naozaj šok tak ešte celý týždeň a doteraz to mám pred očami.

Okej, už to tu zas obkecávam jak neviem čo, tak preskočím všetky omáčky a prejdem opäť k veci. Prišla som totiž tento piatok kuknúť na to záverečné predstavenie. Bola som pripravená na všetko, ale nečakala som, že ma to tak položí. Zo začiatku som sa usmievala a hovorila si, aké to je milé, aké sú tie decká podarené, že šak bohovské ako vždy. Ale ku koncu som zistila, že cez ten úsmev mi stekajú slzy. Normálne že olíznem a slzy. Fuuu... Všetci spievali hlavnú pesničku tábora – „...kamarádství nedáme si vzít, kamarádství nedáme si vzít...ANI ZA NIC!!!“ a ja som sa snažila kukať na to cez tie moje zamočené okále. Proste úžasné.

Možno som sentimentálna a blbá, keď revem, ale vy ste tam neboli a nevideli ste tie decká, nepoznáte ich. Nebudem viesť ani mravné reči o postihnutých ľuďoch, o ich živote a postoju druhých k nim. To nemá zmysel. Ja tú atmosféru proste zbožňujem a budem si tie slané potoky olizovať z tváre, kedy len budem chcieť...a basta

No a práve som zistila, že som vyliečená z mojej odtémyodskakovacej choroby. Ha, a je to tam, to som vám ale vytrela kocúra, čo...heh

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu