Slepo hľadí na tú krásu,
Slzami je v tom hnuse utopená,
Márnym výkrikom chce zastaviť tú masu.
Netuší, že balóny už odleteli,
Klaun pomaly skladá svoj nos,
Hostia neprišli... žeby vedeli?
Chceš konečne život? No tak pros!
Schod po schode stúpa dole,
Prepadá sa vo vlastných stopách,
Prázdne balíčky ostali na stole,
Správny smer už nenájde na mapách.
A ten, čo otvoril jej srdce včera,
Dnes potichu kráča k východu,
Jej malú dušu túžba zovrela,
Jej suché slová nechcú už slanú vodu.
Prečo? Veď chcela tak veľa?
Trochu lásky, nehy... od neho...
To všetko jej náhoda uprela,
Asi nesprávala sa dosť zrelo.
A tak nahlas mlčí v temnote,
Myšlienky v dlaniach sa jej stratili,
Slzy stiekli prúdom po poslednej note,
Skaly odovzdanosti cestu k šťastiu zhatili.
Sedí... a stále čaká...
Čakať na zázrak?
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
18. 10.októbra 2008 17:28
V poslednej dobe sa snažím zase čítať básne, a niektoré veci mi teraz pripadnú mimoriadne zaujímavé... napríklad ako to tvoje Toto je mimoriadne príjemný počin na čítanie, chválim, veľmi sa mi to páčilo...
Napíš svoj komentár