Mohlo mi napadnúť, že teória "prestaň na to myslieť" sa mi neoplatí. Fungovalo to pár dní.
Vždy, keď som si na teba spomenula (čo bolo asi každé dve minúty), som si prikázala myslieť na niečo iné.
Vždy, keď som chcela vysloviť tvoje meno alebo spomenúť nejaký náš zážitok (čo bolo rovnaké každé dve minúty), zmenila som tému alebo som si len zahryzla do jazyka.
Vždy, keď som sa chcela obzrieť, či nie si v okolí, vynadala som si do hlupáň.
A bola som na seba takmer hrdá, v takom tom bittersweet poňatí.
Že som dosť silná a racionálna na to, aby som sa odmilovala.
Že si viem uvedomiť, čo je nesprávne a nejsť tým smerom.
Že si neubližujem prázdnymi predstavami a spomienkami.
Až kým na môj mozog nedobehol.
Snívalo sa mi s tebou. Celú noc. Niečo pekné. Nepamätám si to, ale po zobudení vo mne zostal príjemný pocit.
A potom som si to uvedomila.
A teraz neviem, ako ťa dostať z hlavy. Ako na teba teda zabudnúť?
Potrebujem ťa dostať zo systému.
Lenže si všade.
A ja nechcem byť bez teba.
Len musím.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár